Ako som rodila v Dánsku – keď ťa partner drží počas sekcie za ruku

Viktoria sa narodila v Dánsku. Bol to dlhý pôrod. Nebol jednoduchý. Ale mám pozitívne spomienky.
Toto nebude príbeh o tom, aké je slovenské zdravotníctvo zlé a dánske dobré. Toto bude len príbeh. Bude to však príbeh pravdivý, taký, ktorý sa skutočne stal. Stal sa mne.

Žijem v Dánsku päť rokov. Chodím sem do práce, k lekárovi, platím tu dane. Tu som spoznala svojho Michala, tu spolu bývame. Bolo pre mňa prirodzené, že aj naša dcéra sa narodí v Dánsku, aj keď veľa ľudí bolo prekvapených, že nepôjdem rodiť na Slovensko. Úprimne, ani som nad tým nerozmýšľala. A úprimne, po rôznych príbehoch o pôrodoch na Slovensku, ktoré som počula, ani neľutujem. Nejdem tvrdiť, že všetky pôrody na Slovensku sú frustrujúcou spomienkou v živote matky, pri ktorej ju chytá triaška. Ja som na Slovensku nerodila, som tá posledná, ktorá má preto právo situáciu súdiť. Neviem porovnať. Počula som pekné príbehy, počula som aj príbehy, ktorým nechcem veriť. Ale vraj sa stali. Článok o tom, ako sa rodí v Dánsku, som sa rozhodla napísať len preto, aby som pozdieľala svoju skúsenosť. Áno, dá sa to aj takto.

Aký bol môj pôrod ? A že čo je v Dánsku samozrejmosť?

• Že mojej mame, ktorá bola so mnou v nemocnici počas pôrodu, ponúkli izbu, kým som bola na sále. Aby mala kde čakať.
• Že môj partner dostal večeru a najedol sa.
• Že ak mi pôrodná asistentka, ktorá ma odrodila, nepovedala za ten večer dvadsaťkrát, že mi to ide výborne, tak ani raz. Neskôr za mnou prišla po službe a pýtala sa na moje dojmy.
• Že sekcia, aj keď na ňu nakoniec došlo, bola naozaj úplne posledná možnosť a došlo k nej len preto, že to bolo nevyhnutné.
• Že počas nej sedel Michal vedľa mňa a rozprával sa so mnou.
• Že mi moju dcéru priložili dve hodiny po pôrode.
• Že prvú noc strávila v postieľke na mojej izbe.

Zdá sa vám to uveriteľné alebo naopak, úplne neuveriteľné? Mne sa to stalo. A poviem vám to od začiatku.

Ak vás tehotenstvo a návštevy lekára, resp. pôrodnej asistentky počas tehotenstva nezaujímajú, čítajte nižšie len o pôrode.

Tehotenstvo a návštevy lekára

Taká formalita, kým sa žena vytúženého pôrodu dočká, je byť tehotná a chodiť k lekárovi. Počas tehotenstva ide žena na tri kontroly ku svojmu praktickému lekárovi, ktorý je v tom čase tak trochu gynekológom, o pár mesiacov bude zase pediatrom. Ku skutočnému gynekológovi sa dostanete len dvakrát. Slovom DVA. A navyše vždy k inému – pozrie sa na vás ten, ktorý má službu v čase, keď ste objednaná. Samozrejme, hovorím o tehotenstve aké som mala ja a to bez komplikácií. Lekár vám spraví ultrazvuk v 12. a 20. týždni tehotenstva. Viac pokecov s gynekológom a ultrazvukov mať nebudete. Naozaj, iba dva.

Inak sa počas tehotenstva chodí k pôrodnej asistentke, ja som si ju volala dula. Aj keď návštevy u nej sú pravidelnejšie až v druhej polovici tehotenstva. Pôrodná asistentka sa vás spýta, ako sa cítite, či máte nejaké problémy, ocikáte jej papierik. Odmeria vám tlak, popočúva srdiečko bábätka a potom pochytá brucho.

Nuž a týmito pohybmi odhadne, aké veľké je vaše dieťa, ako je umiestnené a koľko asi váži. A pôjdete domov. Čiže to, aké veľké a kde je vaše bábätko, ukážu len dve skúsené ruky jednej ženy. Nijaké prístroje.

Neverila som. Ale tak to tu skrátka funguje. Poznala som fotoalbumy obrázkov z ultrazvuku mojich kamošiek na Slovensku, počula som, ako prebiehajú ich kontroly. A ticho som im závidela. V Dánsku niečo také nehrozilo. Máš sa dobre, ukáž bruško, ďakujeme, prídi zas. Nič netreba preháňat.

Rovnako to bolo aj s kontrolami. Termín som mala 3. januára. Kontrolu u pôrodnej asistentky som mala okolo 27. decembra a 11. januára. Žiadne opletačky s termínom či prenášaním sa nekonali. Ak medzitým porodím, super, ak nie, tak mi aj tak povie čo ďalej, keď už budem týždeň prenášať. No stress.

A tak sa aj stalo.

Viktorka, ťažko povedať, či viac tvrdohlavá po mame alebo otcovi, sa v termíne nenarodila. 11. januára, týždeň po termíne, som sa vybrala na kontrolu. Na moje prekvapenie, všetko prebiehalo ako na každej inej kontrole predtým. Cikať, tlak, odmerať brucho. No a kedy porodím? Keď bude ten správny čas. A to nič iné neskontrolujete? Dnes nie. A tak som s dlhým nosom a veľkým bruchom odišla domov.

Na podrobnejšiu kontrolu som prišla v piatok 13teho. Aj keď jediné vyšetrenie navyše bolo, že skontrolovali na scane, či má Viktoria dosť plodovej vody a doktor pozrel, či sa už otváram. Podotýkam, prenášala som vyše týždňa a bolo to prvýkrát za celé tehotenstvo, kedy to niekto kontroloval. Dostala som len informáciu, že teda stále nič a pokiaľ sa Viktoria nenarodí v najbližší deň, mám prísť v nedeľu ráno 15. januára a pôrod mi vyvolajú.

Sekcia? Zabudni!

V Dánsku sú za prirodzenosť pokiaľ ide o pôrody. Sekcia bola úplne posledná nevyhnutná možnosť prichádzajúca do úvahy jedine v prípade zdravotných problémov. Takže na prirodzený pôrod sa čaká do posledného momentu. Doslova.
A tak som sa teda v nedeľu 15. januára poslušne dostavila do nemocnice, tentokrát, konečne, do vytúženej časti, kde prebiehali pôrody.

Naposledy som tu bola niekedy v treťom trimestri, keď sme s Michalom absolvovali jednu “prednášku” pre neznalých prvorodičov s našou skupinou. Okrem toho, že nám vysvetľovali príznaky, vďaka ktorým rozpoznáme, že pôrod začal (Michal dlho ľutoval, že sa ma opýtal, prečo dali kolovať misku s vodou s napučanými gumovými medvedíkmi – bola to časť o hlienovej zátke. Neviem, či mám vravieť viac…), poukazovali nám nemocnicu a pôrodné sály. Od slovenských kamarátok som vedela, že pokiaľ mám záujem o epidurál, musím si ju vopred zaplatiť a byť o nej poučená. Slušne som sa teda spýtala pôrodnej asistentky, kedy a kde sa to platí.

Trvalo pár minút, kým pochopila, čo sa pýtam a aj tak to nepochopila. Odpovedala mi len, že v Dánsku je zdravotníctvo zadarmo a keď budem epidurálku chcieť, mám si ju počas pôrodu jednoducho vypýtať.

Zahanbene som sa zahryzla do spodnej pery a sklopila oči. Barbora, ako ti taká blbosť vôbec mohla napadnúť? Vraj platiť za epidurál. Ha ha.

Písal sa 15ty január – deň P.

Poslušne som sa dostavila do nemocnice, nechala sa skontrolovať a odniesla si domov balíček tabletiek na vyvolanie pôrodu. Mám si dať každé dve hodiny jednu a keď do druhého dňa nezaberú, prísť opäť. Toť vše. Čiže opäť len no stress prístup. Inak sa teda bez kontrakcií v nemocnici ukazovať nemám. Tak sme sa teda vrátili domov čakať. Do druhého dňa sme, našťastie, čakať nemuseli, zabrala už druhá tabletka. Bolo to tu! Idem rodiť! Hurá!

Pôrod

Neviem, či vám niekedy vyvolali pôrod. (Tatino, viem, že si určite práve odpovedal nie, ale ja som sa prihovárala skôr k čitateľkám.) Mne raz. Pokiaľ ide o zážitky, radím to do kategórie zlomenina píšťaly počas lyžovania a napchatie si do úst celého jedného priveľkého slimáka na dovolenke vo Francúzsku. Čiže ďakujem, ale nie ďakujem. Kontrakcie prídu, na rozdiel od otvárania sa, prirýchlo, prisilno a pričasto. Pokyny z nemocnice boli jasné – ak začnú konktrakcie, nemám chodiť, najprv mám zavolať. Tak nejak to tu s tými pôrodmi funguje.

Nikto sa nemôže len tak dovaliť do pôrodnice, musíte najprv zatelefonovať a zistiť: a čo teraz?!

Tak som teda zavolala, presvedčená, že to bude posledná vec, ktorú pred smrťou urobím. Nikto ma však nevolal do nemocnice. Pôrodná asistentka na telefóne ma poslala dať si teplú sprchu a prísť neskôr. V Dánsku sú totiž za to, aby ste boli doma čo najdlhšie. Zbytočne budete v nemocnici, radšej si ešte vychutnajte, že môžete byť doma. Ja som však bola presvedčená, že bolesti sú také silné, že musíme ísť okamžite do nemocnice, kam sme dorazili asi o jednej na obed. Rýchlo sa ukázalo, kto má viac skúseností s pôrodmi, či ja či pani na telefóne. Teda, rýchlo. Asi tak o dvanásť hodín.

Na zmiernenie bolesti tu máme vaňu

Pôrodná asistentka skontrolovala, ako sa otváram a aj keď to na môj šok nebolo očakávaných desať centimetrov, ale asi o osem menej, domov ma už neposlala. Šli sme spolu s Michalom na sálu, ktorá pripomínala skôr obrovskú izbu. Niečo ako mala Rachel v Priateľoch, až na to, že ja som tam iné tehule nemala. Pôrodná asistentka, budem ju volať Dula, sa ma spýtala na “painkiller” (tlmiče bolesti) o ktoré by som mala záujem a ja, taká zmätená, som ani nevedela, čo existuje. Čo bolo pochopiteľné, prenášala som len dva týždne, v podstate som dosiahla rekord v počte dní kedy môže byť žena tehotná, času na naštudovanie si painkillerov bolo málo. Ponúkla mi, či nechcem ísť do vane, ktorá bola súčasťou mojej izby-sály, za čo jej dodnes ďakujem a všetkými desiatimi všetkým tehulám vaňu odporúčam. Je to moja obľúbená, a jedna z mála nezahlmených, spomienok na pôrod.

Napustili mi teplú vaňu, kam som si sadla. Z jednej strany sedel Michal, ktorý mi prikladal uterák namočený v teplej vode na telo, z druhej strany sedela pôrodná asistentka. Ja som sa uvoľnila, oprela si hlavu a zavrela oči. V izbe hrala relaxačná hudba. Vždy keď prišla kontrakcia som Michalovi podala ruku a stisla mu ju. On a dula sa zatiaľ rozprávali a ja som ich počúvala. Pýtala sa ho, ako dlho je v Dánsku, čo tu robí, ako sa mu tu páči. Ja som ich počúvala a uvoľnila sa, sem tam stisla Michalovu ruku.

Moja mama medzitým čakala na chodbe. Dostala džbán s pitím a ponúkli jej izbu, kde môže čakať. Keby chcela, mohla by byť aj s nami na sále, ale ona nechcela. Neskôr, tak ako Michal, dostala jedlo. Bol to dlhý pôrod.

Stále nič?

Na môj smútok som vo vani neostala celý pôrod. Prestala som sa otvárať, bolo na čase presunúť sa na posteľ. Úprimne poviem, že od tohto momentu sú moje spomienky viac menej zahmlené.

Pár hodín som si tam skrátka poležala a čakala, kým to príde. Lenže ono to neprichádzalo. Dula priebežne kontrolovala ako a či sa otváram, Michal mi starostlivo podával slamku a pridŕžal pohár, aby som sa mohla napiť. Mama si na chodbe obhrýzala nechty a odpisovala zvyšku rodiny: nie, ešte nič. Raz aj prišla za mnou na sálu, ale nevydržala sa na mňa pozerať. Alebo som ju vyhodila. Už si presne nepamätám.

Mala som strašné bolesti a Viktoria nikde. Medzitým sa aj služba vymenila, dula, ktorá ma prijala, išla domov (čiže žiadne verné “budeme spolu až kým nás príchod dieťaťa na svet nerozdelí” sa nekonalo) a namiesto nej prišlo asi 15-ročné dievča. Dobre, toľko asi nemala, ale keď som ju videla, zostala som zhrozená – toto ucho má priviesť na svet moje dieťa?!

Nesúď dulu podľa obalu

Pravdou je, že to bola tá najmilšia mladá žena na svete a predpokladám, že zhrozenie bolo obojstranné. Začiatok svojej služby si určite predstavovala inak ako 6-hodinový, nikam sa nevyvíjajúci pôrod. Vytúžených 10 centimetrov bolo stále v nedohľadne. Rovnako ako sekcia. Len rodička bola stále nepríjemnejšia. Mala som veľké bolesti, nikam sme sa nehýbali a mala som pocit, že mi nikto nepomáha. O cisárskom zatiaľ ani slovo a na bolesť som dostala niečo, čo som si nazvala “rajský plyn”. Masku na ústa. Prikladala som si ju vždy, keď prišla kontrakcia. Keď sa ma dula pýtala, či mi to pomáha, pamätám si len, že som odvetila, že neviem, ale rozhodne mi je všetko viac jedno.

Presne tak som sa totiž začínala cítiť. Všetko mi začínalo byť viac a viac jedno.

Chcela som to mať za sebou a stretnúť sa s Viktorkou. Bohužiaľ, nebolo to obojstranné. Keď už sa skončilo čakanie na vytúžených desať, bola Viki privysoko. Nemalo zmysel ani tlačiť. Chcelo sa mi plakať. Bola som otvorená na 10 cm, konktrakcie som mala prakticky bez prestávky a nemohla som tlačiť! Keby som vtedy vedela, že takto to bude vyzerať ešte dve hodiny… Na moje zdesenie sa rozhodli “pomôcť” mi rôznymi pratikami starých mám, ako mi to vtedy pripadalo.

Napríklad som sa musela postaviť, Michal ma držal od chrbta a dula mi okolo bokov ovinula uterák, v každej ruke držala jeden koniec, a rytmicky ním šúchala. Pravá ruka dozadu, ľavá vpred. Ľavá ruka dozadu, pravá vpred. To myslí vážne?! Toto mi má pomôcť porodiť??

Chodila som, točila som sa, kľačala a kričala, chcela niekoho zabiť. Nič z toho mi nepomohlo. Niečo mi nedovolili. Vrieskala som na dulu, nech mi okamžite spravia cisársky, že to už nevydržím. Jediné, čo opakovala bolo, že mi to ide úžasne a kým to nebude nevyhnutné, cisársky nebude. A zatiaľ to nevyhnutné nebolo.

Cisársky – posledná možnosť

Okrem mojej mladej duly za mnou pravidelne chodila dula druhá a dokonca zavolali aj gynekologičku. Čo bola skôr rarita. Ale keďže nám to dlho trvalo, pravidelne ma kontrolovali, od istého momentu bola Viktorke monitorovaná na prístroji činnosť srdiečka a mne intenzita kontrakcií, niekoľkokrát jej brali vzorku krvi z hlavy, či je všetko v poriadku. Aspoň myslím. Bola som unavená. Povedali mi, že otvorená na desať centimetrov dve hodiny je hranica. Na sekciu ešte stále nedošlo, no hranica sa blížila…

Kým padlo posledné slovo, skúšali Viktoriu ťahať vakuom. Nič. Času bolo stále menej. Pokusy s tlačením nevychádzali, dlhšie sa už čakať nemohlo. Navyše to začínalo byť vážne, a tak sa rýchlo rozhodli: Akútny cisársky. Keď ma viezli na inú sálu, odľahlo mi. Vedela som, že čoskoro to bude za mnou. Na sále som ostala s kopou doktorov, sestier a anesteziológom. Zľakla som sa. Naozaj, naozaj som sa v tej chvíli bála. Ale len do chvíle, kým prišiel Michal. Neviem ako môžu ženy ostať samé v takomto momente. Odľahlo mi, narozdiel od neho. Vyzeral, že to skôr on potrebuje tím doktorov, nie ja. Dostal košeľu, ktorú si mohol ľahko rozponúť a vďaka tomu priložiť Viktoriu na hruď, kým ja budem po pôrode ešte na sále. Rozprávali sme sa. Ja som nemyslela na to, čo sa deje a on na to, kde je.

Vitaj, Viktoria.

Ani som neverila, keď mi sestra povedala, že je koniec! Viktoria je na svete! Spýtala som sa jej prečo neplače, prečo ju nepočujem. Na čo ona hneď spustila a mne prvýkrát odľahlo. Strach o deti prichádza tak rýchlo. Rozhodne rýchlejšie ako niektoré deti. Koľko je hodín? napadlo mi. Boli dve hodiny ráno. Bolo to za nami. Bola tu.

Michal zobral Viktoriu a bol s ňou až do štvrtej, keď mi ju priniesol. Stále zo mňa trčali hadičky, keď mi ju prvýkrát podával a ja som si ju priložila. A už nepustila. Ostali sme spolu. Viktoria mala pripravenú malú postieľku na izbe, kam nás spolu doviezli. Ja som zase mala pripravený gombík, ktorým som mohla volať sestry. A že som ho vo veľkom využívala! A ony vždy prišli a vždy boli milé. Na izbe som mala vlastnú kúpeľňu, kde boli vložky, nohavičky, plienky. V skrini pyžamové košele, uteráky. S úškrnom som hľadela na svoju prepchatú tašku do pôrodnice, z ktorej som využila asi len zubnú kefku a papuče.

Trochu tragikomicky mi teraz pripadala rolka toaletného papiera, ktorú som si v nevedomosti a po výdatnom gúglení vyznaní slovenských rodičiek, prihodila do tašky…

Keď ma ráno o šiestej prišla pozrieť sestrička a oznámila mi, že o dve hodiny sa postavím, myslela som, že žartuje. Bola som štyri hodiny po pôrode a ešte stále som si po anestézií necítila nohy. O ôsmej som zistila, že nežartuje. Bol pondelok ráno a náš odchod bol naplánovaný na stredu. Tak dlho len preto, že som bola po sekcii. A dokonca som počula, že pri druhom dieťati sa odchádza z pôrodnice ešte v ten istý deň.

Čo si dáš? Si vegetarián? A dezert chceš tiež?

Čo ma ešte šokovalo, bola strava. Počula som od slovenských kamošiek – bude pôrod a po ňom prvé jedlo suchý toast na celý deň. Mne hneď ráno doniesli muesli, žemlu, syr a otázku, či chcem aj kávu. Bola som v šoku – a to môžem? A vraj prečo nie. Majú mi doniesť rovno celú konvicu? Moja mama zase bola v šoku, keď mi na prvý obed doniesli, okrem iného, aj misku kapustového šalátu. Kojacej matke?? Jedlo mi nosili celé tri dni, keďže som veľa nenachodila. Na obed som si vyberala z troch chodov, jeden vždy vegetariánsky, k tomu dezert. Neskôr som zistila, že po raňajky a večere sa chodí a pacienti si vyberajú, čo chcú a koľko chcú. Úplná all inclusive dovolenka…

Ako sa rodí v Dánsku

Počula som názor, že žena, ktorá porodí cisárskym má pocit, ako keby zlyhala. Ja som sa tak necítila ani chvíľu. Možno to bude tým, že viem, že nikto z nás pre prirodzený pôrod viac urobiť nemohol. Na druhý deň sa u mňa na izbe po službe, pred odchodom domov, zastavila dula. To mladé ucho, ktoré ma odrodilo. Chcela vedieť, ako sa cítim. Je všetko v poriadku? Chcem sa na niečo spýtať a myslím si, že niečo sme mali urobiť inak?

Povedala som jej, že od istej chvíle som nechcela nič iné ako sekciu, ale nakoniec som bola vďačná, že sme to skúsili až do posledného momentu. Aj keď to trvalo. Aj keď to bolelo. Zaujímala ma len jedna vec – tak naozaj naozaj som tlačila až úplne na konci, keď Viktoriu ťahali vakuom. Myslí si, že sa to nepodarilo, lebo som už bola slabá? Len sa usmiala. Vraj som vôbec nebola slabá. Ja ani neviem, ako som tlačila. Koľko som mala síl. Ale skrátka, nebola šanca.

Neviem, či to bola pravda. Ale bolo to presne to, čo som potrebovala počuť. Jedna milá veta plná ľudskosti. Toľko totiž občas stačí.

A keďže už Malý princ vedel, že dospelí vždy spozornejú pri číslach, na záver pár faktov:

• pôrod sa odohral v menšom meste v ktorom sme vtedy žili s približne 40.000 obyvateľmi
• rodila som v štátnej nemocnici
• v ten deň sa okrem Viktorie narodili ďalšie dve deti – suma sumárum sme boli v celej pôrodnici tri rodičky

• v nemocnici rodička ostáva 2-3 dni po pôrode sekciou, po prirodzenom pôrode sa ide domov často aj ďalší deň. Ak to nie je Váš prvý pôrod, pravdepodobne pôjdete domov už pár hodín po (samozrejme, všetko v prípade, že neboli nijaké komplikácie)
• bábätko nechodí k pediatrovi – pediatrom je váš praktický lekár. Okrem toho máte pridelenú svoju zdravotnú sestru, ktorá chodí k vám domov. Prvýkrát príde pár dní po pôrode a navštevuje vás pravidelne niekoľko mesiacov, u nás to bolo myslím osem-deväť.

Tak čo myslíte? Šialené, úžasne, pokrokové, nezodpovedné? Išli by ste do toho či ani za svet? Aký máte názor na to, ako sa rodí v Dánsku?