Cestovanie s deťmi: áno či nie?

Povedzme si úprimne – ak hľadáte seriózne tipy, ako na cestovanie s deťmi, tak vás radšej pošlem k odborníkom Cestuj s deťmi, na tento článok (bod jedna som sama písala??) alebo si užitočné tipy prečítate aj tu. A čo mám pre vás ja? Čerstvé, chrumkavé trapasy naivnej prvorodičky.

Mám dieťa – naozaj môžem cestovať?

Ja sa riadim heslom, že mám dieťa. Nie lepru alebo antropofóbiu.* Takže určite cestujte! Budete mať množstvo krásnych zážitkov a trápnych príhod, na ktorých sa neskôr zasmejete. Oceníte napríklad, keď vás priateľ či manžel najbližšie zase naštve (=ešte ho nezabíjajte).

Cestovanie s deťmi, samozrejme, nie je nič strašné, ale…

ale závisí od úrovne brokolizmu. Dokonca budem odvážna a napíšem, že je to brnkačka. Pre zodpovedných ľudí, ktorí si vedia veci naplánovať. Vyberú si cieľ cesty, poznajú naspamäť cestovný poriadok, smer jazdy, prečítali všetky blogy a články, ktoré obsahovali magické slová – cestovanie s deťmi. Vedia, kedy je ich Majko príliš unavený, koľko jablčných výživ môžu (a majú) zabaliť do lietadla, a kúpia v cieľovej destinácii pampersky pre malú Elišku? Zistili si, ako veľmi baby friendly je ich hotel, aj či sa v ňom nachádza prebaľovací pultík. A je možné priobjednať na izbu detskú postieľku? Zodpovední rodičia vedia presne kedy, ako a kam idú.

A potom je tu Barbora s Michalom.

Barbora s Michalom sú rodičia, ktorí sú radi, že stihli na poslednú chvíľu vybaviť malej Viktorii pas a za to, že ho nezabudli v šuflíku si zaslúžia minimálne Nobelovu cenu za progresívne rodičovstvo. Čo si zaslúži Barbora za to, že malej Viktorii uprostred augusta zabalila šesť bodyniek s dlhým rukávom, ale nepribalila vlhčené obrúsky, si už domyslite sami, ale je pravdepodobné, že by ste sa zhodli s Michalom.

Po tomto úvode si dovolím povedať, že keď sme sa s Michalom rozhodli toto leto cestovať, mali sme len okrajovú predstavu o našej dovolenke. A keď vravím okrajovú, predstavujem si, že presnej predstave sme boli blízko ako okraju stola. Tak blízko, už-už sa ho zachytíte, vystierate k nemu špičku napnutého ukazováčika a takmer aj dočiahnete. Akurát ste od neho vzdialení dvadsaťšesť metrov a padáte a padáte a vzďalujete sa stále viac… Tak asi takú okrajovú predstavu sme mali.

Je cestovanie s deťmi nočná mora?

Jasné boli iba tri body. Vo štvrtok vyrážame z Dánska, zastavujeme v Poľsku a najneskôr v nedeľu musíme byť na Slovensku, aby sme stihli krstiny. Z komody som vytiahla tielka a šaty, ktoré chradli od roku 2015, čo bolo posledné leto, kedy som nebola tehotná a pevne verila, že niečo už natiahnem. Pribalili sme aj plavky, Michal šupol o jedny kraťasy navyše. Viktorii sme tradične zbalili v podstate všetko, čo má, ako vždy keď ju balím na akýkoľvek výjazd z domu, ktorý trvá viac ako tri hodiny.

Náš plán bol byť mimo Dánska niečo cez štyri dni. Vrátili sme sa o tri týždne. Povedzme si úprimne : keď zvládnu cestovanie s deťmi takí experti ako my dvaja, zvládne to každý.

A kde sme vlastne boli?

Dánsko – Poľsko – Slovensko je taká naša pochopiteľná trasa. Na ceste z bodu B do bodu C sme si v aute rezervovali dovolenku na Mallorcu. Objednali sme si hotel a auto. Ja som si, štandardne, našla aspoň jeden dôvod na ofrflanie („ale keď mne sa nepáči hotelový bazén!!“). Michal ma schladil, že haló, princezná, Mallorca, pieskové pláže kam se podíváš, máme auto k dispozícii. Čo myslíš, koľko času asi strávime pri hotelovom bazéne, keď v kamienkovom Chorvátsku sme pri ňom boli raz?! Jaj, aha, máš pravdu.

Jaj, aha, ale my máme teraz dieťa.

A keď máš dieťa NIKDY NIČ neskončí, nebude ani sa nestane tak, ako si to naplánuješ (milé prvorodičky a budúce matky, toto je jediná užitočná rada, ktorú by ste si o materstve mali zapamätať).

Takže koľko času sme strávili pri hotelovom bazéne? Každé-jedno-poobedie. A niekedy aj doobedia. Bazén sme vynechali len jeden deň, keď som išla Viktorii kúpiť malé švihácke plavecké tričko (po tom, čo brokolica a karfiol ustráchane utekali z bazéna, lebo sa im zdalo, že ich malá Viktorka aj cez šaty a faktor 50 mení farbu do červena). Keď som sa vrátila, videla som, ako náš plavčík z bazéna niečo loví do sieťky, asi hračky alebo mŕtvu veveričku (tipujúc podľa veľkosti a farby) a párik dôchodcov mu pri tom ochotne asistuje a ukazuje ešte tam si zabudol a tu tiež kúsok pláva… Tak som sa pýtala Michala, čo to, a on mi povedal o malom chlapcovi, ktorý sa hral pri bazéne a potom doňho skočil a potom vyliezol, ale nemal plavky a potom začali loviť plavky a jeho malé hnedé… veveričky. Čo tiež znamenalo, že do bazéna bol na 24hodín zákaz vstupu, aby ho poriadne dezinfikovali.

Inak sa ale našej Viktorke pri mori páčilo, spala tam ako dudek aj na obed aj v noci a keď pri raňajkách dostala do rúčky kúsok melóna, šťastie by sa dalo krájať… Jej, že má novú hračku, moje, že sa môžem v pokoji najesť, ale hlavne Michalove, že sme obe konečne ticho (predsa len odrátajme moje materské myšlienkové pochody o tom, ako to len vyperiem?! No vážne, dámy – ako?).

Po návrate od mora sme si povedali, že by sme ešte chvíľu mimo toho Dánska pobudli, keby sa dalo. A dalo sa.

Vybrali sme sa na pár dní do Tatier.

Neviem, či si pamätáte začiatok článku – balili sme sa nevieme kam na neviem ako dlho. A tak to aj vyzeralo, do Tatier sme dorazili pripravení ako dve mestské bárbiny. V Tatrách nebolo 30 stupňov (čože?!), v Tatrách bola hmla a dážď (ako je to možné?!!), do Tatier sme prišli najmä kvôli nádhernej prírode (moment… čo?!!!). Preto keď som si na hoteli žmýkala zmoknutú frizúru a vybalovala moju trci-frci garderóbu (aha! Ale teraz nikto nebude komentovať, že som Viki zbalila šesť body s dlhým rukávom, čo?!) a Michal sa dosmial, keď som odpovedala na otázku, čo je tento kus látky (velice pekný a velice nepraktický čierno-biely kúsok z výpredajov v háem), že predsa „moja bunda“, vybrali sme sa do prvého športového obchodu. Kúpiť si bundy. Ja, trochu nešťastná, ako svetlozelená protidaždno-veterná bunda zapadne do môjho šatníka šik mamičky (ktorý neexistuje), ale veľmi spokojná, že už nič nemusím žmýkať.

Cestovanie s deťmi do Tatier.

Na druhý deň sme sa vybrali na Hrebienok. Celkom logicky som zhodnotila, či to nebude vyzerať blbo, keď sa pôjdem turistiť medzi ľudí s mojou nadrozmernou zelenou kabelkou (super praktická, zmestia sa tam plienky, čisté oblečenie, hračky, voda, moje osobné veci, dva trojizbové byty a stádo oviec). A tak naša prvá cesta viedla opäť do športového obchodu, kde moje lakomé ja presvedčilo Michala, že tento malý detský ruksačik stačí a nech sa okamžite prestane hanbiť, lebo nosiť ho budem aj tak ja. A potom sme sa vyviezli na Hrebienok. A odtiaľ sme dve a pol hodiny šlapali na Skalnaté pleso.

A ja som pri tom takmer umrela.

Ak ste už u mňa na blogu niečo čítali, asi ste si všimli, že veľa času trávim tým, že som po pôrode alebo sa neviem narvať do nejakého oblečenia. Tak asi máte predstavu, akú skvelú kondičku mám. Bolo to kúsok pred cieľom, keď som bola presvedčená, že na mieste skonám a ako starý opustený kamzík sa zrútim do hlbín tatranskej hmly. Keď sa Michal, niekoľko sto krokov predo mnou s Viki v nosiči, otočil a zhodnotil: „Aspoň budeš mať o čom písať na blog.“, vedela som, že musím prežiť. Že som prežila takú túru by mi nikto neuveril, kým by som o tom nenapísala.

A potom pravdepodobne tiež nie.

 

*(pozn. matky - strach z ľudí. Keďže som brokolica, nevedela som si spomenúť, ako sa táto fóbia volá (ani či som niekedy v minulosti vedela, ako sa volá) a trochu som pogúglila. A našla som celý zoznam fóbií. Napríklad: fóbia z plešatých ľudí - peladofóbia. Fóbia zo svokier - pentherafóbia. Fóbia z malých dier blízko pri sebe - trypofóbia. A mnohé iné bizarnosti, ale najfóbiovatejšia fóbia zo všetkých fóbii v zozname nebola. A to fóbia z holubov. Bŕŕ. To len tak na okraj, keby ste chceli zahviezdiť pri najbližšej debate v spoločnosti (dospelých, myslím).
Páčilo sa ti? Povedz o tom ostatným:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *