Jednu kávičku a štyri brownie, poprosím!

Už štvrtý deň prší. Som zavretá s Viki doma. Prepína mi. Prepína jej. Zo mňa. Od rána plače. Dánske počasie je skutočne ideálne na depresiu. Navyše ak žijete v malom mestečku, kde ešte aj ten dážď je najväčšou atrakciou. Dostala som skvelý nápad, že si spravím radosť. Zdvihnem náladu sebe a tým pádom automaticky aj Viktorii a pôjdem na kávičku. Keďže kaviarne s latečkami sa u nás až tak veľmi nenosia, napadne mi ísť do pekárne. Raz som tam, asi v osemdesiatomšiestom týždni tehotenstva, vytiahla maminu na raňajky. V nádeji, že prechádzka do asi kilometer vzdialenej pekárne, navyše jemne do kopca, vypudí Viktoriu (spoiler alert: nevypudila). A tak som vytiahla štýlové botičky (protidažďové bagandže), naobliekala Viktoriu do najnovších kúskov (a na ne sedem ďalších vrstiev, aby ju neprefúkalo) a pripravila kočík (natiahla som naň ten celofánový kondóm) a vyrazila som.

V pekárni som si vypýtala vysnívanú kávičku.

Na nervy. A za odmenu. Lenže keď už som tam bola, spanikárila som. Ľudia tam chodia kupovať sendviče na obed. Chlieb pre svoje štyri deti. Teplé žemličky do práce na raňajky. A zrazu som tu ja, pipina v bagandžach s kondómom na kočíku a chcem latečko? Mysli, Barbora. Som na rade. Pýtam si svoju kávičku. A keď už som tam bola, kúpila som si aj štyri brownie. Uf. Pohroma zažehnaná. Keď si ženská totiž kúpi štyri brownie, rozhodne to vyzerá lepšie ako jedna káva. Že áno.

Nežne som koláčiky v papierovom obale prevzala od pani predavačky. Jemne som ich zachuchlila do plátenej nákupnej tašky a opatrne ju uložila na dno kočíka. Hrdo som vyšla z pekárne, jednou rukou tlačiac kočík, držiac latečko z pekárne a cítila som sa minimálne ako Sarah Džesika Parker keď sa prechádza po Manhattane. V tej chvíli som tak určite aj vyzerala…

Nonšalantne som si obzerala chutné malé domčeky na okolí a vdychovala sviežu vôňu dažďa, po kapuci mi tancovali kvapky vody, jemne som sa niesla dánskymi chodníčkami, užívala som si tento nádherný deň na materskej…

Hej. Akurát, že cestou z pekárne som si neuvedomila, že keď rovnakou rukou šoféruješ kočík a zároveň držíš kávu, šmýkaš sa dole kopcom po tom blbom kamennom chodníku, ktorý je mokrý, lebo zase musí liať ako z krhly a ten kočík v podstate lapeš, aby ti neutiekol, vystrkuješ bradu do vzduchu a tým podvedome brzdíš… no a celá sa zatentuješ, lebo latečko nadskakuje, prská z pohára a strieka na všetky strany, na kabát a na šatku, na kapucu a na ruky, na kočík a na topánky a keby mohlo, prská aj na dieťa, ale nemôže, lebo dieťa je navlečené pod celofánom, lebo zase prší…

No a tak kým dobrzdíš a sklopíš bradu, tak máš z latečka prd. Ostali ti len oči pre plač a štyri brownie.

Nevzdávam sa a o pár dní sa vyberám po kávičku opäť.

Strategicky vyberám inú pekáreň. Ešte pár takýchto dní a minú sa mi pekárne (vlastne mi ostala už len jedna). Pýtam si svoje latečko. A keksík. Teta v pekárni mi podáva keksík a pohárik, pritom ukazuje na mašinku za mnou. Akože si to latečko môžem vygombíčkovať sama. Lepšie jak drátom do oka, vravím si, pokladám keksík, štelujem pohárik a hľadám správny gombík na mašinke. Stláčam, vtom sa otvárajú dvere na pekárni. Vchádza kolegynka zo skupiny prvorodičiek. Načapala ma! Ako si roztopašne kávičkujem! V strese mykám rukami. Drgám do keksíka, ktorý som položila vedľa kávovaru a… Keksík bezchybne padá do smetného koša vedľa. Smutne sa zahľadím do koša. Je prázdny! Šťastne vyberám keksík a zdravím kolegyňu prvorodičku. Potom si uvedomím, ako celá scéna vyzerala, zhrabnem latečko, kočík aj milovaný keksík a utekám z pekárne. Kávičku si od tej doby dávam radšej len sama doma.

PS. Nie som prasa. Keksík bol v papierovom sáčku!