Keď ste prudko netehotná mladá žena s brokolicovým semienkom v hlave v rozpuku, môže sa stať, že sa budete smiať detným kamarátkam za to, že raz omylom navštívili materské centrum. Chyba.
Karma vás vidí a karma je sviňa
(žartujem, karma, vieš ako to so mnou momentálne je) a vráti vám to dvojnásobne. Ako mne, keď som nechtiac zabudla zaplatiť ocot za euro, lebo som ho odložila pod kočík a pri platení niečo strašne neodkladné vysvetľovala mamine na viberi a zabudla naň. A ja čo si nenapíšem, na to zabudnem, ešte som visela na telefóne, môžem byť rada, že som nezabudla vyjsť z obchodu… A o dva týždne na to som v skrinke na plavárni zabudla dve eurá. Tak to, moje milé, to je karma.
Takže asi tak rok a niečo po mojom vysmievaní karma uznala, že na mňa prišiel rad. Ako tehotná som chodila do skupiny prvorodičiek, kam ma poslala moja dánska dula. Dánska dula bola v čase tehotenstva niečo ako môj lekár, gynekológ a pôrodník v jednom a za tých osemdesiattri týždňov, čo som bola tehotná, sme sa videli asi šesťkrát, z toho raz padol skvostný nápad, či sa nechcem pripojiť k tejto spoločenskej aktivite. Bolo to zadarmo, takže prečo by som nechcela, že.
Skupina prvorodičiek s otvorenou náručou vítala aj prvorodičov.
Áno, zatiahli do toho aj partnerov. Akurát Michal tam po prvom stretnutí odmietol chodiť. Vtedy boli budúci oteckovia podelení do skupiny a 15minút strávili horlivou diskusiou a tvorbou pyramídy z lístočkov popísaných výrobkami nevyhnutnými pre bábätká. Oteckovia tuším dali na prvé miesto dudlík a matky jedlo. Bohvie čo by z toho vyvodil Freud… Súdržnosť prvorodičov neklesla ani pôrodom, skôr naopak, prvorodičky dostali za úlohu vytvoriť si “skupiny mamičiek” a podľa uváženia sa pravidelne stretávať, socializovať, debatovať a pestovať hnilejšiu a hnilejšiu brokoličku v hlave…
Takže áno, toto sa mi stalo. Som členom skupiny mamičiek.
A stalo sa aj to, že zo všetkých aktívnych prvorodičiek sme ostali tri matky a stalo sa aj to, že najbližsie stretnutie malo byť u mňa doma. Dievčatá prídu na raňajky. Naše tretie spoločné raňajky. Len matky a deti. Áno, ja viem. Karma.
Strategicky som sa prihlásila hostiť spoločné raňajky ako tretia v poradí , aby som očíhala bývanie iných (čiže ako veľmi treba upratať), aj čo matky pripravia (čiže ako veľmi treba variť). Napriek mojej taktike som asi tak tri dni pred stretnutím začala stresovať. A upratovať.
Deň pred raňajkami sa Michal ponúkol, že on vezme Viki na prechádzku (= ku kamošovi na pivo). Že nech si oddýchnem , keď som s ňou sama celý deň, keď on chodí ráno do práce a večer na tréning (= že nech toľko nepindám a on si môže v kľude vypiť pivo bez toho, aby som ho sprdla). Vďačne som navarila večeru, nakojila dieťa, obliekla jej overal, zbalila Agátku a žirafku (“Ježišmárja, všetky hračky mi daj.”) a tri plienky (“To fakt? A kde ju tam mám akože prebaliť? Keď vydrží celú noc, vydrží aj tie dve hodiny!”). So slzou v oku som vyprevadila rodinku (= zavrela som dvere, kým nimi nebuchne prievan).
A začala som si užívať moju voľnú chvíľku.
Čiže som napiekla bábovku, umyla riad a všetky panvice, zamrazila omáčku zo včera, druhý krát povysávala, lebo včera nestačilo, vyniesla smeti, utrela prach v obývačke, umyla drez, umývadlo a záchod, nastrihala si handričky, ktorými utieram Viktorii riťku, keď sa jej zadarí a umyla si vlasy. Práve som miešala polevu na bábovku a odvápňovala kávovar, keď sa Michal vrátil s malou.
Určite reve, škodoradostne nakúkam do kočíka. “Spí?!” “Hej. Taká zlatá. Len sme vyšli z domu, už pri schránkach spala a spí až doteraz.” Jasne, lebo exorcistu na ňu treba len keď sme celý deň samé. Viktoria cíti zákernú myšlienku krkavčej matky a s plačom sa budí. Utekám s ňou do spálne a uspávam. Keď spí, vraciam sa do kuchyne, balím dnešný obed do chladničky a skladám opraté vysušené uteráky.
Líham si počítajúc, kedy mám ísť ráno do pekárne po čerstvé pečivko, aby som sa vrátila včas a oslnila dánske mamičky. Skôr zo zvyku otvorím fejsbuk, aby som videla, že jedna z našej skupiny mamičiek písala, že je chorá. A ju to teda mrzí, ale ona to nezvládne, lebo jej je fakt zle a teda ako nepríde. Vzhľadom k tomu, že druhá z matiek je lesbička, rozhodnem sa stretnutie zrušiť… V duchu si trasiem pravičkou, ako dobre som si oddýchla počas voľného času bez dieťatka aj že som napiekla prečokoládovanú bábovku do domácnosti, kde sladké jem iba ja…
PS. Inak áno. Aj mňa zaujíma, kto je otcom dieťaťa lesbickej mamičky. Ale fakt neviem a strašne ma to štve!! Ak to aj niekedy vysvetľovala, pravdepodobne som nerozumela a klasicky sa usmievala a prikyvovala. No. Takže tú bábovku zožeriem sama. A potom, že neviem zapnúť džínsy…
But i helped you to eat this delicious cake: D :*