Malá Viktorka mala rok.
Významný deň v živote každého malého človiečika a, povedzme si úprimne, ešte významnejší v živote matky malého človiečika. Prvé narodeniny, samozrejme, znamenajú prvú veľkolepú párty. Namiesto spania som nadšene trávila noci gúglenim impozantných amerických party s nádhernou výzdobou, sladkými koláčikmi a profesionálnymi fotografiami malých šťastných jubilantov. Úplne som to videla. Bohatá výzdoba z krepového papiera, desiatky, čo desiatky, stovky balónikov, konfety!, stôl plný koláčikov (tak krásnych, až škoda zjesť) reprezentujúcich môj skrytý talent nadšenej pekárky a medzitým všetkým usmiata, vytešená Viktorka, ktorá si tento deň užíva, ako nikdy predtým…
OK. Návrat do reality. Už pri prvej nenápadnej zmienke o party na prvé narodeniny v tomto duchu (vlastne myslím, že som sa ani zmieniť nestihla), mi Michal venoval svoj klasický, milujúci a láskyplny “ja som vedel, že si šialená už keď som ťa stretol a konečne prišiel ten deň, že si sa zbláznila načisto” pohľad a tak som pristúpila na variant “máš pravdu, balóniky a torta musia stačiť”. A tak sme pozvali pár kamarátov na tortu a malé snacky.
Nuž. Ešte deň pred veľkolepou párty sme nevedeli, či budeme dvaja alebo pätnásti (áno, trochu sme sa rozšupli s tými pár kamarátmi) a tak som podľa toho aj nakúpila občerstvenie. Pozvanie bolo predsa na prvé narodeniny, detskú oslavu, to znamená, že bude torta pre malých hostí (lebo som snáď nejaká biomatka a cukru sa v detskej strave vyhýbam, kým vládzem a nezabudnem) a potom torta pre hostí nad päť rokov – dekadentný cheesecake. Alebo skôr Pán Dekadentný Cheesecake. A k tomu nejaký rýchly snack. Rozhodla som sa pre quiche a plnené tortily. Pre dvoch hostí musí stačiť. Alebo pätnástich.
Moja panika len mierne narastala, keď hostia postupne začali potvrdzovať príchod a pýtať adresu.
Áno. To som totiž ešte nespomenula. Asi týždeň pred tým, ako sme oslavovali prvé narodeniny, sme sa nasťahovali do nového bytu. V podstate v sobotu, v deň oslavy, keď ešte nestihla farba poriadne zaschnúť na stenách, mala som stále v rôznych kútoch po byte porozhadzované vrecia rôznej veľkosti plné rôzneho neviem čoho. Už chápem Michalove vyhrážky, aby som si ho neželala, ak ešte raz donesiem do bytu čo i len jednu vec. Neisto som nakúkala do tých vriec, tašiek a taštičiek v nádeji, že nájdem aspoň jednu vec, ktorú kúpil alebo vlastní Michal. Fakt. Kde sú všetky tie ponožky a skrutkovače, keď ich človek potrebuje?! Pravdepodobne tam aj niekde boli, akurát stratené pod mojimi sviečočkami, retiazkami, obrázkami, dekami, časopismi Apetit, kuchynskými robotmi a inými, životu nezbytnými, serepetičkami.
Tak to by sme mali. Večer pred oslavou svoj príchod potvrdilo cca pätnásť ľudí plus štyti deti a ja som mala kúpených šesť tortíl, prísady na baby tortu (milé spolubiomamičky, roztlačený banán, jablkové pyré, múka, trocha prdopeču, upečte a na polevu Philadelphia (Lučina) s trochou jablkového pyré, úspech zaručený) a prísady na Dekadentný Cheesecake.
Pohoda. Hlavne, že máme balóniky. Nebudem sa stresovať.
Michal teda hodil do pléna múdru poznámku, že “ty, počúvaj a ako my to s tým jedlom spravíme, keď nemáme stôl” a ja som sa ho snažila presvedčiť, že ten baby koláčik sa zmestí aj na náš stolíček pri gauči v obývačke… Múdro ale zasiahol a požičal stôl od kolegu. Problém vyriešený. Hurá! Máme na čom jesť! Škoda, že nie čo.
V deň D som teda vstala a išla pripraviť veľkolepé občerstvenie
alá šesť tortíl a dva quiche (vďakabohu za moju lakomú povahu, ktorá keď vidí dve cestá za cenu jedného neváha, vrhá sa a kupuje). Pomedzi prípravy som sa snažila neumrieť, nakoľko ma lapla choroba a pritom dávať jedným okom pozor na Viktorku, keďže Michal zhodnotil, že dnes! Dnes je ten deň, keď sa MUSÍ ísť dať ostrihať. Lebo teda že vyzerá ako utečenec na úteku. Len letmo som pozrela do zrkadla na svoj červený nos a mastné vlasy a zhodnotila, že to by bol teda fakt škandál, keby dnes nešiel.
Po návšteve kaderníčky, ktorá ho ošklbala a zle ostrihala, sa Michal vybral pre stôl, ktorý nám zachráni party na Viktoriine prvé narodeniny. Keď ho doniesli a postavili doprostred izby, spokojne sme sa s Michalom potlapkávali po pleciach, ako sme to super vymysleli. Párty je zachránená. Keď Michal opät raz musel zasiahnuť (muži). Vypleštil oči, zbledol, pozrel na mňa a povedal tú osudnú vetu: “Ty, veď my nemáme stoličky.” No, nemáme. Však na to sa neumiera. Hlavne, že máme škaredý nadrozmerný stôl uprostred obývačky, na ktorom sa bude vynímať šesť tortíl.
Začala som miešať polevu na Dekadentný Cheesecake, aby som mohla zaliať ten zľahka pripečený vršok (vďaka ti, nová rúra). Nevyspatá Viktorka mi mrnčala na rukách a Michal sa vybral do obchodu. Nejak som v mojom nakupovacom ošiali nekúpila nič na pitie. A chýbal aj toaletný papier (ktorý aj tak nebude chýbať, keďže hostia nedostanú napiť a takmer ani najesť). Bolo asi polhodiny do začiatku oslavy, takže očividne time manažement máme v našej domácnosti zmáknutý na jednotku. Aj tak neprídu všetci naraz na druhú, vraveli sme si.
Chacha.
Tak približne päť minút po druhej som mala v obývačke rozpačitých takmer pätnásť hostí.
Všetci do jedného skepticky pozerali na škaredý nadrozmerný stôl, na ktorý som stihla symbolicky vyložiť pár tanierikov, kým začali presne o druhej vyklopkávať. Naozaj, kto už chodí na oslavy na čas?! Medzi nimi som stála ja s Viktoriou na rukách, nervózne sa chichotajúc a vysvetľujúc. Chichi, viete, Michal je v obchode, nemáme nič na pitie ani toaletný papier. Ale chichi, hneď príde a veď posadajte si, ukážem na gauč asi pre štyroch ľudí, prípadne päť žien s malými zadkami alebo stredne veľkých detí. Chichi.
Do toho mi zvoní telefón. Volá Michal a pýta sa, či tam nemá náhodou peňaženku. Náhodou máš. Chichi. Jaj milí hostia, nemáme stoličky, ani pripravené jedlo a Michal je pri pokladni bez peňaženky, no budeže to úspešná oslava, chichi. Do toho klopanie, ktoré ignorujem, kým mi v podstate takmer nevyvalia vchodové dvere. Neveriacky idem otvoriť. Mysliac si, že situácia už nabrala kompletné katastrofálne rozmery zisťujem, že oo, ešte zďaleka nie. Prišli ďalší traja hostia. Skvelé. Môžete sa mi postaviť na hlavu. Aby bola pohroma kompletná, držia balíček asi tak šesťkrát väčší ako Viktoria a prišelec, najkorpulentnejší z pozvaných, mi veselo oznamuje, že už sa nevedeli dočkať a on kvôli oslave ani neobedoval. Super. Mám šesť tortíl, ktoré nakrájam na jednohubky a oskalpovaný cheesecake, pardon, Dekadentný Cheesecake, tešíš sa?
Niekde do tohto chaosu prichádza konečne Michal.
Čuduj sa svete, má aj nákup. Ja fakt neviem, ako to tí Poliaci robia, ale oni si vždy poradia (pozn. autora: nie, neukradol to). Vítajú ho nadšené ovácie (prevažne moje) a zistenie, že nekúpil papierové tanieriky a poháre. Jeden z mála bezdetných hostí sa až podozrivo ochotne ponúka, že on to vybaví a vyráža do obchodu. Vracia sa bez tanierikov so štyrmi rôznofarebnými baleniami plastových pohárov, balených po 50 kusov a sviečkou. Pohoda. Aj tak nemáme veľa jedla.
Čuduj sa svete, aj napriek všetkému, Viktoriine prvé narodeniny sa naozaj vydarili. Nakoniec aj sedieť bolo kde a kto nemal, aj tak sedel na zemi s potomkom. Dokonca sa aj všetko zjedlo. Nevieme teda, či to bolo také dobré alebo všetci prišli tak zúfalo hladní, ale povedzme si úprimne – záleží na tom?
A teda, pre amatérov, brokolice a party pripravovačov, ponúkam 5 základných tipov, ako sa vyhnete katastrofe pri usporiadaní párty:
- Včas sa uistite, že hostia majú kde sedieť – pre matky s malými deťmi postačí aj hracia deka na zemi.
- Na nákup choďte zásadne až keď viete, koľko hostí príde! Dva nerovná sa pätnásť, Barbora!
- Ideálne ale nakúpte skôr ako polhodinu pred oslavou. Ako vidíte, trafiť moment, kedy nakúpiť, nie je len tak…
- Nie je to jednoduché, ale – pokúste sa zapamätať si, koho všetko ste pozvali.
- A hlavne – zabavte sa ! Nejde o život, neberte všetko tak vážne a užite si pekný deň.