Jeden o tom, prečo by prvorodičky nemali variť.

Som známa tým, že z času na čas chrlím skvelými nápadmi. Inak tomu nebolo ani v deň, keď Viktoriine jasličky usporiadali malú medzinárodnú oslavu. Pozvaní boli všetci, podmienkou bolo priniesť nejaké jedlo. Hovorím si, medzinárodná oslava, to bude chcieť pravé slovenské jedlo.

Čo zo všetkým jedál jedovitých, na ktorých si na Slovensku pochutnávame, si Barbora vybrala?
Šúlance.

Áno. Šúlance. Robila som ich už niekedy? Nie. Pustím sa do nich o pol 11 večer a pripravím ich hneď z kila zemiakov? Jasnačka!

Viete, u nás doma si Michal často klepká po čele keď ma sleduje pri najrôznejších aktivitách.

Ja sa mu vlastne ani veľmi nedivím. Žena, ktorá sa večer o pol jedenástej dvíha a ide do kuchyne šúpať kilo zemiakov, aby z nich mohla pripraviť šúlance pre malých dánskych, sýrijských, indických a rôznych iných potomkov, si nič iné, ako klepkanie po čele, nezaslúži.

Plná optimizmu som si v duchu trénovala, ako sa po dánsky povie “som rada, že ti chutí, recept je veľmi jednoduchý!”, keď som zo šuflíka vyťahovala strúhadlo na zemiaky. Keď som asi po dvoch rokoch tú kopu zemiakov dostrúhala, nahlas som si trénovala, ako sa po slovensky povie “Barbora, ty si niekedy fakt riadna krava!”.

S trochu zníženou dávkou optimizmu som opatrne pridávala ostatné ingrediencie. I sama seba sa pýtala, prečo to robím z kila zemiakov, keď v recepte bolo tristo gramov a prečo nič nevážim. Ja si občas fakt dobre pokecám, nikoho k tomu nepotrebujem. Len svoje nápady.

Podarilo sa mi vypracovať cesto.

Pravdepodobne ma to prehnane povzbudilo, lebo som vytiahla dve dosky a začala na ne vaľkať malé úhľadné šúlančeky. Áno. Opäť pripomínam, že som začala večer o pol 11 šúpať zemiaky. Základnou matematikou môžete vyrátať, koľko úhľadných šúlančekov bolo a akou rýchlosťou malé milé šúlančeky začali meniť tvar a pripomínali odťaté prsty.

Keď som naváľkala dosť geometrických tvarov, aby pokryli dve dosky, ale nie dosť na to, aby z cesta začalo očividne ubúdať, dala som si zovrieť vodu. Do vriacej vody som hádzala prvé šúlance. Niekedy v tomto momente mi preblesol myslou katastrofický scénar. Čo budem robiť, keď sa mi tam tie malé svine rozvaria? Šúlance, bystré to tvory, pochopili.

Keď na povrch vyplával prvý šúlanec a bol CELÝ!, cítila som sa ako Jamie Oliver skrížený s Nigellou.

Opäť som trénovala oscarový úsmev, ktorý nahodím, keď šúlance zmiznú zo stola raketovou rýchlosťou a spomínala, ako sa po dánsky povie “nastrúhaš zemiaky…”. Bolo to asi niekedy v tomto momente – dostala som (ako inak, skvostný) nápad, že spravím šúlance A HALUŠKY! Áno. Cesta som mala veľa, času do rána málo, ingrediencie nesedeli… Nedávalo to zmysel, tak prečo sa do toho nepustiť. Naložila som na dosku kôpku cesta a malým nožíkom odždibkávala a hádzala do vody, presne tak, ako keby som robila halušky.

Skrátim to.

Pripravila som plnú misu malých hrudiek (nemám odvahy volať to šúlance, tobôž halušky). Na druhý deň som časť opražila na masle s prezlami, časť som zbalila len tak, pripravila “bryndzu” a opiekla slaninku. “Bryndza” je tajný recept, ktorý som objavila, slaninka bola z moriaka, keďže som človek-dobrák od kosti a nemala som srdce servírovať škôlke plnej malých moslimských detí a ich rodičov svinku. Keďže som ale aj brokolica, zabudla som kdekoľvek na stole označiť, že tá slanina je nábožensky prípustná, takže moja dobrota ostala nedocenená.

A tak to aj dopadlo.

Medzi rôznymi petržlenovými šalátmi, baklavami a fašírkami (vedľa ktorých bol vzorne vystavený obrázok prasiatka), vyzerali moje milované hrudky, povedzme, nevábne. Dokonca som počula jedného malého chlapca, ktorý chcel nabrať moje veľdielo, ako sa pýtal mamy, čo to vlastne je a ona skúseným pohľadom zröntgenovala mojich malých Michelinov a odpovedala “neviem, miláčik. Asi kurča” a postrčila ho ďalej.

Chápem, že nevyzerali jedlo, ale…
KURČA?!
Kurča.
Fakt. KURČA!!!!

A ako to celé dopadlo?

Pre mňa výborne! Pre Michala, ktorý bryndzové halušky nikdy nepochopil nie až tak, vzhľadom k tomu, že sme ich jedli nasledujúce tri dni..