Parafrázujúc jednu českú pesničku, kladiem si otázku: Koľkokrát sa môže človek prestať báť o svoje deti – dvakrát či třikrát – to ne, i jednou je dost…
Strach o deti je ako nákup z teleshoppingu
Je nedeľa, desať hodín večer, ležím v polosede na našej posteli v spálni, Viktorka leží na mne. Bradu si opieram o jej hlavičku, prstami podvedome zakrúcam jej jemné vlásky. Je chorá? Má teplotu a nie je vo svojej koži. A ja sa o ňu bojím tak, ako toľkokrát predtým a tak, ako sa ešte určite toľkokrát budem… Strach o deti je niečo, čo by som z rodičovských povinností milerada vyškrtla. Toto som si fakt neobjednala. Toto prišlo ako bonus od dodávateľa v balíčku s materstvom a rodičovskou láskou. Také 2+1 – buy two, get one free. Na sople, prebdené noci aj slzy sa zvyknúť dá, na strach o deti nechcem.
Strach o deti je ako teleshoppingová objednávka s promile v krvi, ktorá klope na dvere na druhý deňspolu s kocovinou. Tiež neviete kedy a načo ste si to objednali, a hlavne – čo s tým teraz?
Báť sa je ľudské
Bála som sa o ňu už toľkokrát, ešte v čase, keď som ju v podstate nepoznala. Prvého januára sme utekali na pohotovosť, ja ešte tehotná, lebo som Viktorku celý deň necítila. Šestnásteho januára, keď mala asi päť sekúnd, som schytila sestru na sále za ruku a kričala na ňu, prečo ju nepočujem. Prečo neplače!? Hneď na to sa rozplakala a mne odľahlo. Nie prvýkrát, nie posledný. O dva dni na to jej kvôli silnej žltačke hrozila transfúzia krvi. O tri mesiace mala pravdepodobne rotavírus, ktorý v Dánsku identifikovali ako “že sa asi napila veľa mlieka” a preto pár dní v kuse vracala a hnačkovala. Keď mala päť mesiacov, bola na vyšetrení srdca. Keď mala takmer deväť, musela som sa vrátiť do práce, Viktoria išla medzi deti a s tým začali všetky choroby. Chrípky, priedušky, zápal stredného ucha, očných spojiviek, teploty, kašle, herpesová angína s najnovšie streptokok. Skončí sa to niekedy?! Viktorka zbiera choroby ako pokemonov. A ja sa bojím vždy, ako keby to bolo prvýkrát.
Baktérie a infekcie však nie sú jediní pôvodcovia strachu o deti.
Bojím sa, že mám zodpovednosť za život tohto malého človeka zatiaľ v rukách ja. Ja? Ja som žena, ktorá uprostred cesty naháňa po prechode pre chodcov cukinu, ktorá sa jej vykotúľala z kočíka a pritom na ňu kričí “stoj, ty sviňa!” A ja že mám mať zodpovednosť za dieťa? Prečo, preboha. A pokiaľ ide o rozprávanie, mám sa báť, že ešte nepovie toto a tamto? A aké je vonku počasie, bože čo som jej to obliekla, čo keď mrzne a prechladne? A čo teraz, je…
Žena. Stop. Ukľudni sa. Dýchaj trošku.
Poďme na to – ako so strachom bojovať?
Pravda je taká, že realita nie je ani zďaleka taká hrozná, ako sa my, matky, bojíme. Ono, viete ako sa hovorí, pokiaľ nejde o život, ide o … nič. A tak mám jediný nápad – ak sa rovnako ako ja, bojíte všetkého čo sa o vaše dieťa obtrie, tak jedine – nestresovať sa toľko. Ten problém je vždy väčšinou o polovicu menej hrozný, ako vyzerá vo vašej hlave. Vydýchnite si občas. Aspoň trošku. Je jeden človek, ktorý vám v tom pomôže. Nerada to hovorím, ale otočte sa na drahého partnera. U nás to funguje zaručene. On je ten, ktorý nejde z kože vyskočiť pri každom novom soplíku. Je ten, ktorý mi pomáha udržať chladnú hlavu, že áno, aj túto päťdesiatu chorobu, aj túto novinku v správaní, aj tento strach či dieťa nemrzne v bundičke, všetko v zdraví prežijeme a žena, panebože, dýchaj, nádych výdych a nestresuj.
To ťa na tej pôrodnej sále naozaj nič nenaučili?!
Neverím na rady z internetu, ale verím, že ak ten, čo pozná našu dcéru tak dobre ako ja a trávi s ňou tiež toľko času, neprepadá panike, znamená to jediné: že sa musím ukľudniť aj ja. Že strach o deti je normálna, prirodzená ľudská reakcia, ale prehnaný strach a panika ešte nikomu ku šťastiu nepomohol. Či?
Čo pomáha prekonať strach o deti vám?