Keď sa celý vesmír spojí, aby tvoje sny nevybledli II.

Toto je druhá časť príbehu o tom, ako jeden sen nevybledol. Prvá časť TU.

Je to tak. Konečne som sa dočkala a vysnívaná firma si ma zavolala na vysnívaný pohovor.

Ide sa na to

Michal prišiel skôr z práce, aby bol doma s Viktorkou, ja som si umyla vlasy, dvestopäťdesiatykrát prečítala životopis, infošky o firme aj uložené články typu “Čo robiť/nerobiť na pohovore snov” a vyrazila som. Potila som sa, navigácia blba a ja som si na prehlušenie trémy hlasno spievala. Pohovor som mala s personalistkou a manažérkou značky, ktorá bola Holanďanka. Nemohla som sa ubrániť pocitu, že ak zrátam vek oboch dokopy, stále vyjde číslo nižšie ako môj vek, ale nenechala som sa tým odradiť. Aj starým motykám sa plnia sny, hovorila som si.

Trošku sme si poklábosili, pohovory v Dánsku sú totiž často veľmi uvoľnené, až osobné. Cieľom je skôr zistiť, či zapadnete do firmy ako človek. Veď všetko sa dá naučiť. Všetko vás naučia. Ale byť znesiteľnou ľudskou bytosťou, to sa učí ťažko.

Pohovor teda prebiehal v uvoľnenom duchu.

Aj tak som si ale nebola istá, čo si myslieť keď padla otázka, z ktorého mesta som. Odvetila som, že z Bratislavy. Na čo manažérka odvetila, že to je jediné mesto, čo pozná. Keďže žijem päť rokov mimo Slovenska, zdalo sa mi už úspechom, že niekto pozná Slovensko, nieto ešte nejaké mesto a ja nemusím začať tým, že to je tam, na východ od raja…vlastne Viedne. Do debaty sa zapojila personalistka s komentárom, že veď to je aj jediné mesto, ktoré tam je. Možno len bola vášnivou fanynkou Roberta Fica, neviem. Obidve sa na tomto komentári schuti zasmiali. A ja som tam len tak sedela a sledovala ich a bola si istá, že keby som bola v rozprávke, nad mojou hlavou by pristál malý mráčik a vychrstol na mňa intenzívny dážď. Chvíľu som si nebola istá, či je to kus dánskeho humoru, ktorý som nepochopila, aj keď s tým väčšinou problém nemám alebo som bola svedkom niečoho zvláštneho? Naozaj tu sedím, dávam zo seba všetko a uprostred pohovoru niekto uráža to, odkiaľ pochádzam? Moja dánska kamarátka ma neskôr uistila, že B je správne. Niektoré veci skrátka ani Dáni nerobia.

Domov som prišla s takým nijakým, škrabavým pocitom.

Dnes už viem, že moja intuícia mi vtedy taktne šepkala, že som to miesto nedostala. Pst, zaháňala som sa na ňu v duchu. Neverila som jej. Veď to bolo ideálne! Ja som bola ideálna!! Mám skúsenosti so všetkým, čo hľadajú a ešte viac. Veď to predsa musí výjsť! Musím to miesto dostať. Či?

A predsa…

…to nevyšlo. Napriek tomu, aký ideálny kandidát som bola. No asi nebola. O pár dní mi volala personalistka. Sedela som v čakárni u lekára s chorou Viktorkou, pár dní pred Veľkou nocou. Štebotavo mi oznámila, že som to miesto nedostala. Vraj uznali, že ja by som sa tam nudila. Čo dodnes považujem za najurážlivejší komentár. Po tom, čo mi vymenovali, čo všetko na tej pozícii na pracovníka čaká? Čo bude robiť? Aký veľký malý tím mali? Nudiť sa tam nedalo. Ako sa mám z takého feedbacku, z takého komentára poučiť a niekam posunúť? Už nikdy v živote ma neuvidíš, kľudne mi povedz do toho telefónu, že sa ti skrátka nepáčim.

Nuž som si poplakala.

Tak z duše a od srdca. Že som premárnila tú jedinú šancu, keď ma konečne niekto pozval na pohovor. Že sa musím vrátiť tam, kam sa vraciam každé ráno. Bolo mi smutno a temno. Navyše Viktorka bola chorá. Ona bola od januára chorá dosť často, tak si hovorím, že asi to bude aj tak lepšie. Asi to tak má byť. Musím s ňou byť doma a chodiť po lekároch. Nie je čas meniť prácu. Teraz nie. Ešte to vydržím. Počkám na ten správny čas.

Počuješ to, milá ty či milý ty? Milá či milý, ak ma čítaš a smutne prikyvuješ? Koľko krát sme si vzdychli a povedali, že teraz radšej nie, lebo nie je ten správny čas? Že ešte chvíľu vydržím?

A kedy ten správny čas nastane??

Vrátila som sa do práce.
V júli som dosiahla vrchol, keď som si napísala výpoveď a čakala len na šéfa, ktorý sa vráti z dovolenky. Jediný, kto ma vtedy zachránil, bola moja kamarátka Veronika, ktorá sa ma spýtala, či som fakt blbá. Tónom, ktorý jasne vravel, že o odpovedi nepochybuje. Že ona na mojom mieste bola a vie, čo to je, tu si hľadať prácu. A nenachádzať ju.
Lenže ja som dosiahla bod, keď sa mi zdalo, že radšej bez práce a hľadať, ako ostať.

Výpoveď som si nakoniec nechala pre seba. Radšej som sa so šéfom porozprávala. Čo chcem a čo sa mi nepáči. Ono totiž tá komunikácia vie divy, vážení, a občas je oveľa lepším prvým krokom ako akcia. A on pochopil. A nasľuboval. A zmenil. A aj nie. Ostalo viac sľubov ako činov. Bola som tam, kde predtým.

Sny nie sú hlavou v oblakoch. Sny sú vzduch, ktorý nám pomáha prežiť. www.barboramaviktoriu.sk
Prišiel koniec septembra a ja som našla TEN inzerát

Bolo to na pozíciu nákupcu vo firme, kde robila moja kamarátka Katka. Vedela som od nej, že sa jej v tej firme páči. Aj že pri pozícii by sme pracovali skoro spolu. A tak som napísala životopis a motivačný list. Už opäť. Už ďalší. Tentokrát ale s jednou zásadnou zmenou:

napísala som ho v dánčine.

Čo sa vám asi zdá absurdné a mne tak spätne tiež. Ale áno. Vždy som ich písala po anglicky. Lebo som si na tú dánčinu skrátka netrúfla. Lebo som vedela, že v dánčine bude viac chýb. Ale teraz sa niečo zlomilo.
A tak som písala. Škrtala. Menila. Kontrolovala. Na podčiarknutie nervov a vážnosti situácie mi chýbala len ohryzená guma z ceruzky medzi zubami. Michal na mňa zúfalo pozeral a poradil, aby som si dala veľdielo skontrolovať nejakému Dánovi.
Šalieš?? Aby ešte niekto iný okrem mňa toto čítal?! Michal prevrátil očami a napísal kolegovi. Kolega poslal e-mail. Nebolo cesty späť. Skontroloval, opravil, odobril.

A tak som ten životopis poslala.

A tešila sa. Toto je ono. To bude ono. Už neviem, či som zavítala na stránku Bestseller-u len tak z rutiny alebo mi od nich došiel e-mail s informáciou o novej pracovnej pozícii, keďže som si tieto správy od nich nechávala posielať. Ale niečo sa našlo. A už keď som bola vo švungu, zobrala som svoj dánsky životopis a upravila motivačný list. A poslala opäť, tentokrát do Bestseller-u. Čo môžem stratiť? Bola posledná septembrová nedeľa.

A čo bolo ďalej?

O päť dní neskôr som stála v kuchyni a umývala riady. V piatok som končila v práci skôr, Viktorka v jasliach dávala šlofíka. Dohoda bola, že mi z jaslí zavolajú, keď sa zobudí a ja prídem pre ňu.

Zazvonil mi telefón. Jasné, že sa zobudíš práve teraz, keď som došla domov, pomyslela som si a zdvihla. Veľmi som nerozmýšľala.

“Ahoj Barbora. Ty si si k nám do XY poslala životopis na pozíciu ABC a my by sme ťa chceli vidieť. Môžeš prísť v stredu o desiatej?”

 

Bol to Bestseller.

V hlave som mala úplnú tmu. Prvé, čo mi napadlo bolo, že ale veď ja predsa nemôžem prísť o desiatej! Čo poviem v práci? A ráno či neskôr poobede sa termín nenájde? Áno. Niekto ma zavolal na pohovor a ja som začala vyjednávať o termíne. Som proste hviezda, čo vám budem hovoriť. “Mrzí ma to, ale my tu máme veľké stretnutie s výrobcami, ktorí pricestovali a tak je to časovo ten týžden trochu náročné,” počula som. Pozrela som sa do kalendára, ktorý nám visí v kuchyni. V stredu bolo desiateho októbra. Naozaj ma volali na pohovor 10.10 o 10tej? A ja to zjednávam? Na znamenia a šťastné čísla verím, len keď som zúfala či hrajú v môj prospech a toto bol taký moment. Ak nevyjde pohovor s takými ciframi, tak už nič. “Tú prácu chcem, vymyslím to. Vidíme sa o desiatej.”

Aj sme sa videli.

Tentokrát som ale o pohovore nikomu okrem Michala nepovedala. Už som nelietala po obchodoch hľadajúc nové kúsky. Akurát nechty som si namaľovala aj vlasy umyla. Uvidíme.

Celý pohovor som absolvovala v dánčine a išla som z neho vyplutá ako červík po rybačke. Už som nešpekulovala. Bolo to dobre? Zle? Neviem. Asi dobre. V piatok som s Viktorkou po práci a jasličkách zašla do knižnice, kde majú parádny detský kútik pre deti. Akurát tancovala s jedným dievčatkom, keď som si otvorila maily. Keď som videla mail od personalistky, ktorá ďakovala za dobrý pokec, oblial ma studený pot. Nemohli ma zase odpísať!!!

A ani ma neodpísali.

Volali ma na druhé kolo. Také úplne seriózne, s testom osobnosti a referenciami. Také, na ktorom ma brali vážne. Také, kvôli ktorému som si zašila rázporok na sukni, ktorý som kedysi svojim veľkým zadkom natrhla.

Bol štvrtok. Prišla som. Pokecala som. Popočúvala som. Čo o mne povedali moje referencie i test osobnosti. I to, že výsledok budem vedieť najneskôr v pondelok.

Z pohovoru som sa niesla absolútne ľahko. Sadla som do auta a kým som si tam, na parkovisku, vyzliekla sukňu a čižmy a prezliekla ich za rifle (som proste hviezda, časť druhá), zavolala som Michalovi. I?, spýtal sa. Dobrze, povedala som. Myslím, že to miesto dostanem.

Piatok.

Bol piatok a ja som bola presvedčená, že v pondelok budú volať len tým, ktorým to o chlp ušlo. Mne, ktorá prácu dostanem, zavolajú už dnes. Určite. S týmto pocitom som do pol tretej hypnotizovala telefón, kedy som uznala, že po pol tretej v Dánsku pracujú iba veveričky a víkend strávila so zvesenou hlavou. Naozaj? Zase nič? Ako to, že to zase nevyšlo???

V pondelok okolo jedenástej som dostala SMSku od teamleaderky, ktorá bola na druhom kole pohovoru. Môžem ti zavolať ohľadom pohovoru? Medzi mojim “O 5 minút” a zazvonením telefónu mi vynechali tri nádychy. Čo mi povie?

A viete, čo mi povedala?

Dosť na to, aby som od prvého decembra začala pracovať ako nákupný asistent v Bestseller-i pre značku detského oblečenia Name it. Takže áno – nakoniec to vyšlo. Splnil sa mi jeden sen, sen, kvôli ktorému som sa presťahovala do Dánska. Ale nesplnil sa hneď, plnil sa dokopy päť rokov. Nepoviem vám, či je to veľa, či málo. Je to môj ideálny čas na splnenie sna. Ten váš môže byť oveľa kratší aj oveľa dlhší. Najdôležitejšie je veriť, že každý z nás má čas, kedy sa jeho sen splní.

Niektoré veci dávajú skrátka zmysel až po čase

Mala som veľké šťastie, dostala som sa do úplne úžasného tímu a stojím pri zrode kolekcií detského oblečenia. Naozaj som šťastná. Bola by som tak šťastná, aj keby vyšiel ten prvý pohovor? Neviem. Ale dnes už vidím, prečo ten nevyšiel. Skrátka pre to, aby vyšlo niečo lepšie. Občas to tak v živote funguje.

A tak ak niekde uvidíte veci tejto značky vedzte, že možno v tom mám prsty. Že som možno bola pri zrode tohto trička alebo krvopotne zjednala cenu týchto teplákov.
A vedzte aj to, že sny sú vzduch, ktorý nám pomáha prežiť. Bola by škoda nechať ich vyblednúť.

Páčilo sa ti? Povedz o tom ostatným:

2 thoughts on “Keď sa celý vesmír spojí, aby tvoje sny nevybledli II.

  • 13. februára 2019 at 13:23
    Permalink

    ♥ ♥ ♥ Něco takového tak ráda čtu. A líbí se mi, že píšeš i tu námahu, která kolem toho byla. Nejen “věř, běž, dokážeš”, ale prostě i to, co za tím bylo smutku, zklamání, úsilí, vyčerpanosti. A mezi tím se ti narodilo jedno malé štěstí a zvládla jsi to i s ním. GRATULUJU a přeji mnoho úspěchů. ♥ A taky jsem zvědavá, jaký nový sen se ti zatím vytvoří. 🙂

    Reply
    • 16. februára 2019 at 20:53
      Permalink

      Ďakujem za krásny komentár, opäť si raz potešila 😉 veď svet je celý čierno-biely a farebný zároveň, tak by bola škoda sa nepodeliť – najmä ak už tie sklamania, smútok a slzičky preboleli 🙂

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *