Sny nie sú hlavou v oblakoch. Sny sú vzduch, ktorý nám pomáha prežiť.
Bolo by škoda zabudnúť, ako snívať. Mať sny a veriť v ne. Ale čo keď sa sny nesplnia? Tie, ktoré sa nesplnia na prvý pokus, presne tie sny občas blednú. Alebo ešte horšie – dostanú taký sivý nádych. Povlak. Koľko takých sivých snov by ste našli u seba? A keď sa nesplnili hneď, sú stále bledšie, nie? A my pomaly zabúdame snívať. Zabúdame na ten hlboký nádych, ktorý nás drží pri živote. A postupne sa vzdávame. A vravíme si, že veď to nič. Nebolo mi to súdené. Bude iný sen. Bude? Až raz nastane ten strašný deň a my – prestaneme skúšať. Snažiť sa. Až nakoniec – prestaneme snívať. A to je to najhoršie, čo sa môže stať.
Keď budem veľká, budem nakupovať
Do Dánska som prišla pred piatimi rokmi. Prišla som sem s jedným cieľom – chcela som sa stať nákupcom v oblasti textilu. Áno, taká pozícia naozaj existuje. Po lopate povedané, vo svete textílií je nákupca ten, ktorý sa jedná na detailoch kolekcie, cene, dátume dodania s výrobcami. Čiže ak si vezmeme tričko zo Zary vyrobené v Číne, nákupca je ten, ktorý sa jedná s Číňanmi o cene, o počte kusov, o kvalite, o materiáloch a niekedy trochu aj o tom, ako má vyzerať… Nákupca to tričko nenavrhne, ani ho nepredá, ani ho nenastajluje v obchode. A predsa, bez neho by to tričko nebolo. Tak asi toto robí nákupca a tak asi toto som chcela robiť aj ja.
Barbora si hľadá prácu
O tom ako som prišla do Dánska vám môžem napísať podrobnejšie niekedy inokedy. Bolo to v roku 2013 keď som tu začala študovať. Teraz sa ale presunieme trochu v čase, do roku 2015, keď Barbora končí školu a prichádza ten moment, na ktorý čakala ona a isto aj celé Dánsko – HĽADÁ SI PRÁCU.
Ak ste si nikdy nehľadali prácu v cudzej krajine, tak neviete. Ak ste si nikdy nehľadali prácu v cudzej krajine bez toho, aby ste aspoň ako tak poznali ich jazyk, tak netušíte. A ak ste si nikdy nehľadali prácu v cudzej krajine bez toho, aby ste aspoň ako tak poznali ich jazyk a mali sny o tom, čo chcete robiť, tak možno ani nepochopíte. Pretože kto prácu chce, ten si prácu nájde. Ale občas chceme aj viac ako vstávať ráno a rozčúliť sa, kam zase musíme ísť. Občas tá cesta za snom trvá a občas sa nám nepozdáva. Dôležité je, aby tá cesta neubrala farbu našim snom.
A tak som bola v Dánsku
Na krku titulovaná mgr. , druhá vysoká vo vačku, dohovorím sa niekoľkými jazykmi a utieram stoly v reštaurácii na veľtrhu, vyprážam hranolky alebo stojím v sklade a počítam tričká či balím objednávky. Baví ma to? Páči sa mi to? Rozhodne nie. Takto som si nepredstavovala, ako zo mňa Dánsko padne na zadok, ale každá práca je práca. Účty i nájmy platiť treba a skladanie tričiek v sklade sa predsa len dá šikovne prepašovať do životopisu ako skúsenosť v módnej branži, nie?
Mala som jeden cieľ –
– firmu, kde by som chcela pracovať. Firma sa volá Bestseller a sídli asi 20km od miesta, kde bývam. Bestseller je firma, pod ktorú patrí vyše dvadsať značiek, medzi nimi napríklad Only, Jack&Jones alebo Vero Moda. Bestseller je plný zamestnancov z rôznych kútov sveta. Robia s módou, majú systém a všetko tam funguje ako hodinky. Celé je to ideálne. Tu budem pracovať.
A tak to začalo.
Tak som si 3 roky posielala životopis do tejto firmy. Áno, TRI ROKY.
Hľadala som si prácu, čítala inzeráty, trávila hodiny nad napísaním životopisu. Nielen do Bestseller-u, do rôznych firiem. Kvantá životopisov. Výsledok? Nepozvali ma na jediný pohovor.
ANI
NA
JEDEN.
Bola som len cudzinka, ktorá ledva lámala dánčinu a hľadala si miesto, na ktoré nemala prax. Kto by ma chcel? Všetci kašlali na moje sny. Šťastná náhoda chcela, že som deväť mesiacov po skončení školy (áno, presne tak dlho) dostala správu na jednom z pracovných portálov. Taká dánska profesia. Na jednom z mnohých pracovných portálov, kde som si vyplnila životopis. Slovo dalo slovo, mail dal mail a ja som išla na svoj PRVÝ pracovný pohovor v Dánsku. Keďže som veľmi krásna šarmantná žena, ktorá má často viac šťastia ako rozumu, tú prácu som dostala. Bolo to v textíliách. Bola to firma, ktorá distribuuje športové oblečenie. Pozícia bola nákupca. Aj predajca. Aj pravá ruka aj ľavá ruka. Bolo to všetko a nič a ja som bola nesmierne šťastná, lebo som konečne mohla pracovať. Čo sa stalo o mesiac neskôr, ste mohli čítať tu na začiatku článku.
Ale tak – niekedy mieniš a potom meníš
Mala som tú prácu rada. Bavilo ma ráno vstávať. A veľmi veľa som sa tam učila. Išlo všetko hladko? Nie. Dali mi zo začiatku zabrať? Dali. Ale všetko som zvládla. Potom zrazu niekedy v čase, keď som mala ísť na materskú, dala moja obľúbená kolegyňa výpoveď. Boli sme maličká firma, bolo mi to veľmi ľúto a tak som po materskej v októbri 2017 nastupovala do práce so zmiešanými pocitmi. Päť minút po príchode si ma posadil môj šéf, aby mi oznámil, že druhý šéf, ktorý bol vlastne môj priamy nadriadený, už vo firme dva týždne nie je. Celkom ma to zasiahlo a moja intuícia mi vtedy prvýkrát pošepkala:
To nie je dobre.
A moja intuícia sa, tak ako mnohokrát, opäť nemýlila. Nebolo to dobre. Zrazu bolo všetko úplne inak a ja som si nevedela nájsť svoje miesto. Práca, ktorú som mala rada, do ktorej som vstávala s nadšením, bola zrazu bremenom. Asi len Michal najlepšie vie, koľkokrát som nadávala, koľkokrát som sa sťažovala, frflala, koľkokrát som si poplakala… Najviac ma na tom všetkom hnevalo a bolelo, že musím chodiť do práce, v ktorej sa necítim dobre, namiesto toho, aby som ten čas trávila s Viktorkou. To bolo na tom všetkom pre mňa úplne najhoršie. Veľmi ma to ubíjalo.
Kdesi vnútri som si však hovorila, že si predsa nemôžem hľadať novú prácu chvíľu po návrate z materskej. Môžem? Neviem dievča. Chceš sa v tej práci udusiť? Chceš niekam vstávať, lebo musíš, nie preto, že chceš?
Problém je, že pričasto kladieme názory a mienku iných pred našu vlastnú. A čo by sa stalo? Mesiac by na mňa zazerali, kým by som odišla a bol by pokoj. To nám naozaj mesiac zazerania nestojí za to a radšej sa budeme dusiť?
A tak som začala. Pomaly. Pomaličky. Posielať si životopisy. Skúšať.
A zrazu sa veci pohli
Jeden januárový deň som mala telefonát. Vykľul sa z neho pohovor po telefóne a v momente, ako som si uvedomila, čo sa deje, muselo byť moje trasúce kolená počuť aj cez mikrofón. Po polhodine mi bolo jasné, že tú prácu nedostanem. Aj že by som ju nechcela. Nebolo to pre mňa, to som pochopila hneď z otázok, rovnako ako aj personalistka. Ale čo bolo na tom najdôležitejšie? Niekto zavolal. Mala som šancu. Moje sny nemuseli umrieť vyblednuté pod sivým povlakom. Ešte nie.
A tak som začala posielať životopisy. Nie pravidelne. Sem tam. Keď ma niečo zaujalo. Možno aj ja niekoho zaujmem.
A zaujala som
Jeden aprílový deň to prišlo. Dostala som pozvanie na pohovor do – áno, do samotného Bestseller-u. Pozícia nákupný asistent. Nemohla som spať, dýchať ani žiť. Každému som rozprávala, že to je ono. To je moja jediná šanca, šanca, na ktorú som tak dlho čakala. Chodila som po obchodoch a snažila sa vybrať si niečo adekvátne na túto slávnostnú príležitosť. Deň pred pohovorom som si kúpila prívesok s malým ananásom. Pre šťastie. Na čo mi prívesok bude som mala tušiť v momente, keď Viktoria dostala hysterický záchvat v obchode a ja som skoro nezaplatila, tak rýchlo som odtiaľ utekala.