“Chcela by si cestovať?,” spýtala sa ma.
Cestovať? Chcela. Kto by nechcel cestovať? Cítiť morskú penu, zahnúť krk a dvihnúť bradu k ajfelovke či symbolu slobody. Nadýchať sa horského ľadu. Alebo si dať naozajstnú zmrzlinu či sama si urobiť názor o meste módy.
Chcela, kto by nechcel?
Ale asi nie takéto cestovanie mala na mysli moja tímlíderka. Otázka znela, či by som chcela cestovať za našimi výrobcami do Bangladešu. Poznáte Fashion revolution? Pálčivú otázku “Who made my clothes?” ? To bolo to, čo sa ma pýtala. To bolo to, čo mi ponúkala. Cestovať a vidieť ľudí, s ktorými výrobu dohadujem. Vidieť kde a za akých podmienok je naše oblečenie vyrábané. Vidieť, kto a ako vyrobil naše oblečenie.
A ja som cestovať chcela. Bola to šanca, ktorú mi ponúkli a ja som nebola dostatočne hlúpa na to, aby som ju odmietla. Chcela som to vidieť a zažiť. A tak sme sa dohodli:
Budem cestovať.
Že ale príde pár týždňov po mojom nástupe do novej práce s konkrétnym dátumom, to som nečakala. A ani Michal. Pretože ja už som príliš zaviazaná, aby som sa mohla len tak dvihnúť a cestovať. Michal bol asi v ešte väčšom šoku ako ja, že to prišlo tak rýchlo, ale urobil to, čo už toľko krát predtým – pochopil a podporil ma. Lebo vedel, aké to je pre mňa dôležité. A keď prikývol on, tak som prikývla aj ja v práci. Budem cestovať.
A zrazu sa začal šialený kolotoč.
Mala som necelý mesiac do odchodu, počas ktorého som robila to, čo vždy – bola som mamou aj zamestnankyňou, varila, nakupovala, občas upratala. Popritom som sa však aj pripravovala na to, že odídem. Na päť dní. Z nula do tridsať stupňov.
Bez Viktorky a Michala.
Okrem nákupu šiestich 100 mililitrových fľaštičiek, sfúkavania prachu z tenkých nohavíc, prípravy a mrazenia menu mojim dvom slameným, som riešila aj iné nezbytnosti. Výbava víza (vybavovať víza v inej ako domovskej krajine vždy prináša ešte štipku napätia navyše), čakanie na letenku či očkovanie. Keď mi šesť dní pred odletom sestrička medzi vpichmi položila v rámci zdvorilostnej konverzácie o tom, prečo-na-čo-za-čo otázku, prečo sa vyrába oblečenie v Bangladeši? zamyslela som sa. Prečo?
Z mnohých dôvodov:
Bangladeš vie, ako na to. Majú príslušné stroje, know-how aj ceny. Bangladeš je so svojimi vyše 80% druhý v poradí na svete v exporte textílií, hneď za Čínou, textílie a oblečenie tvoria 20% ich HDP. Textilný priemysel v Bangladeši má niekoľko storočnú históriu. Textílie a ich výroba sú hlavným hnacím motorom ekonomiky krajiny. Je to to, čo ich živí a čo robiť vedia. No a nebudeme si klamať – svoje robia aj ceny a platy.
V celom Bangladeši žije vyše 160 miliónov ľudí, v hlavnom meste Dhaka a okolí ich je vyše osemnásť miliónov. Osemnásť miliónov. Viete, koľko to je? To je ako celé Rakúsko aj s Českom dokopy. Alebo trikrát Slovensko a a ešte pol republiky k tomu. Osemdesiat percent exportu je z textilného priemyslu.
Viete, koľkým ľudom to dáva prácu? Koľko môže z toho žiť a nakŕmiť svoje rodiny? Koľko žien vďaka tomu môže pracovať?
Myslím, že nie je tajomstvom, že Bangladeš nie je práve bohatá krajina a ich hodinovú mzdu rozhodne netreba závidieť… A asi tu niekde vznikajú tie obrazy, že oblečenie tam šijú deti za pekné slovo a čokoládu dvadsať hodín denne. Keď som niekomu povedala, že cestujem do Bangladešu, prvý pocit, ktorý som čítala z tváre a hlasu bola ľútosť. Preboha, prečo ti to urobili? Prečo ťa tam vyslali?
Naozaj v tom Bangladeši nešijú to oblečenie deti?
Mám šťastie, že pracujem vo firme s veľmi jasnou a ľudskou politikou. Nepracuje s každým, lebo, bohužiaľ, stále je možné že tie deti či dospelí vo fabrikách pracujú a kľudne aj tých dvadsať hodín denne. Ale to sú príklady. Teraz odskočím úplne a poviem to asi takto – čo viete o potravinách z Poľska? Asi len to, že tam predávajú pokazené mäso, margarínové čokoládky a soľ je cestná. Či viete viac?
Poliakov je mojim hrubým odhadom asi tak päť miliárd. Nie, ja viem, ale je ich veľa. Naozaj si myslíte, že všetci žijú na pokazenom mäsa či solia cestnou soľou? Jasné, že nie! Ale počuje sa o tom?
Píše sa o škandáloch. Hovorí sa o veciach, ktoré sa dejú a nemali by sa. To je dobre. Ale nie je to všetko. Takže tak, ako Poliaci nemajú len pokazené mäso, ani v Bangladeši nešijú oblečenie deti.
Moja firma si výrobcov starostlivo vyberá a monitoruje.
Na internete sa dá jednoducho dohľadať zoznam výrobcov, s ktorými spolupracuje. Čo inak, odporúčam každému, koho táto téma zaujíma. Môžete si zadať do google napríklad názov značky a “supplier list”. Pretože značky nikdy nebudú mať len jedného výrobcu – jednu fabriku. Je možné, že aj na obyčajné tričká majú viac výrobcov. Nehovoriac o džínsoch, doplnkov, bundách. Každá kategória vyžaduje iné stroje, skúsenosti, materiály. Výrobcov a fabrík bude vždy niekoľko.
Keďže sa o tejto téme hovorí, (veľké) značky si začínajú dávať pozor, s kým spolupracujú. Firma, pre ktorú pracujem ja, má napríklad zoznam fabrík, s ktorými pracuje TU a TU si môžete prečítať každoročnú správu o ich postoji k modernému otroctvu.
Okrem toho máme spísaný tzv. code of conduct, akési “zásady správania sa”, v ktorom vyžadujeme od našich dodávateľov a výrobcov, aby rešpektovali základné ľudské a pracovné práva, medzi iné sem patrí, že nepodporuje moderné otroctvo, ilegálnych pracovníkov alebo detskú prácu.
Sú to slová. Ale firmy si na to dávajú dobrý pozor a pri tých lepších to nezostane len na papieri, ale všetko je poctivo a pravidelne kontrolované. My sme tiež dostali zoznam bodov, na ktoré treba dávať pozor, na ktoré sa treba pýtať pri návšteve fabriky, veci, ktoré treba sledovať. A pritom to ani nebola naša úloha, týmto veciam sa venujú úplne iní ľudia. Skontrolovať, či je všetko, ako má, však vieme aj my.
No a čo tie platy?
To je kapitola sama o sebe. Áno, oblečenie sa vyrába v Bangladeši aj preto, lebo sa tam dá vyrobiť lacnejšie. Majú nižšiu hodinovú mzdu. Sú chudobnejší. No a teraz úplne úprimne – nemusíme ani chodiť ďaleko, aby sme videli, že aj na Slovensku máme nižšie platy či hodinovú mzdu ako v niektorých iných európskych krajinách. Ale vyrába sa aj u nás, pracuje sa aj u nás. Alebo je prirovnávanie Slovenska a Bangladešu príliš scestné… ?
Toľko môj úvod do sveta textílii a výroby v Bangladeši. Na pláne mám články o výroby oblečenia ako takej či viac o mojej ceste do Bangladeša. Zaujíma vás niečo konkrétne? Dajte vedieť a rada odpoviem či napíšem.