Bola sobota. Bol čas variť obed. Keďže mám problém navariť počas týždňa tak, aby zostalo aj na druhý deň, varím každý deň po práci od pondelka do piatku. Potom príde sobota a mne sa už fakt nechce – ani vymýšľať, ani variť.
A tak bývajú na obed aj palacinky
No a je tu sobota a mne sa nechce a tak stojím v kuchyni a robím palacinky. Robím ich už roky podľa overeného receptu, obmieňam len mlieko alebo múku, podľa toho, čo mám doma. Tentokrát som zmiešala tri rôzne múky, ktoré som mala doma – špaldovú celozrnnú, pšenovú a nejakú grahamovú, ktorú som kúpila, lebo bola tak lacná a mala tak ďaleko do dátumu spotreby, že mi to vôbec neprišlo podozrivé. Ak tieto riadky číta niekto, kto sa do varenia vyzná, nech mi odpustí. Múky navzájom miešam podľa nálady a podľa toho, ako veľmi sa mi trasie ruka.
Mlieko som mala ovsené. Prestala som kupovať kravské mlieko z jediného dôvodu – u nás sa pije len jeho šprtka v mojej rannej káve. Takže keď mi Michal so železnou pravidelnosťou každé štvrté ráno vlieval skysnuté mlieko do kávy, presedlala som na mlieka rastlinné. Nuž som ho použila na palacinky.
Prečítajte si aj: Jeden o tom, prečo by prvorodičky nemali variť
Je to takmer neuveriteľné, ale dá sa to – môj time management je cez víkendy ešte horší ako cez pracovné dni. Čiže som s prípravou palaciniek začala v čase Viktoriinho obedného šlofíka. Keďže Viktorka ignorovala moje logické vysvetlenie, že je naozaj jedno, či zaspí pri mne alebo Michalovi, bola som nútená opustiť kuchyňu a ísť si k nej ľahnúť. Michala som poverila bojovou úlohou – dokonči palacinky. Strach v jeho očiach však naznačoval, že som ho poverila nejakým nadľudským poslaním – napríklad nájdi do troch hodín v ktorom šuflíku máme haluškovač. Alebo tymián.
Keďže dôvera v muža ponechaného samotného v kuchyni sa buduje roky, príležitoste som odbiehala pomáhať zúfalému kuchárovi. Nakoniec som pri palacinkách ostala a dobre som urobila. Tie malé svine sa začali priveľmi lepiť na panvicu a bolo ťažké ich obracať. Bleskurýchlou nelogickou myšlienkou som zhodnotila, že to asi robí ovsené mlieko. Sme na dne cesta, je hutnejšie, nie také riedke. Viac sa lepí.
Na tanier som preložila prvú palacinku po návrate do kuchyne
Vyzerala dosť pofidérne. Obetavo som ju zjedla, aby Michalovi a Viktorii ostali len reprezentatívnejšie kúsky. Bola hnusná. Príšerne sladká, napriek tomu, že cesto nesladím. V duchu som nadávala na ovsené mlieko. Ty si v tejto kuchyni skončilo! Takto som bojovala ešte s ďalšími tromi palacinkami. Na koniec som vyliala malý zbytok cesta. Zhnusene som zjedla dve ďalšie palacinky. Ostala len jedna “nepodarená” na tanieri a na panvici. Viac už som ich naozaj zjesť nemohla. To ich radšej fakt vyhodím. Našťastie pre mojich dvoch stravníkov ostala ešte malá kôpka zo začiatku varenia.
Michal sa vrátil do kuchyne a nadšene sa vrhol na vrchnú palacinku.
“Hmm, to je špeciálna edícia,” zhodnotil nadšene.
“Vieš čo, radšej to ani nejedz. Asi to ovsené mlieko zhustlo a začali sa mi lepiť a navyše vďaka tým zbytkom to ostalo také nejaké divne sladké…”
Michal sa na mňa skúmavo pozrel a medzitým, ako tlačil palacinku, skonštatoval: “Ale kde! Ja som do cesta prisypal proteín kým si si šla ľahnúť k malej!”
“….”
Akože povedzte mi – ako si vypestovať dostatočne pevnú vôľu, aby sme tých mužov občas nezabili?!
zdroj foto: pexels.com