Tento článok som začala písať pred rokom. Nechala som ho tak. Upadol do zabudnutia, kým som ho konečne neoprášila a nedopísala. Dámy, pohodlne sa usaďte na gauč, vezmite si do ruky čokoládu a zavrite Modrého koníka, príbeh jednej (tajnej) lásky medzi prvorodičkou a čokoládou sa práve začína:
Michal mi doniesol z obchodu čokoládu.
Lindtku s morskou soľou. Nechápem, čo sa stalo a nepamätám si, čo zas pokazil. Ale Michal mi čokoládu nenosí nikdy. Nikdy. Ani na meniny. Je pravda, že sme každý z inej krajiny, tak si skrátka nepamätá, kedy mám meniny. A to napriek tomu, že v našich krajinách má Barbora sviatok v rovnaký deň. Takže sa rok čo rok diví, že som naštvaná, že zase zabudol, že štvrtý december nie je LEN štvrtý december. A ja sa rok čo rok divím, že mu to za to stojí a nedal si ešte pripomienku do mobilu.
Ale teraz je tu. Čokoláda. Okrem toho, že sa tvárim, že veď to nemuselo byť (muselo), hrám formu, akože kto to bude jesť. (Ja. Ja to budem jesť. Keď sa nikto nebude pozerať.) A tak príde jeden večer.
Večer, kedy sa má uskutočniť naše tajné stretnutie.
Len ty a ja.
Len my dve.
Viktorka spí. Ja sa presúvam do obývačky, aby som ju nebudila a aby tam chudák Michal nebol sám. Chudák Michal si asi ani nevšimol, že som uspávala dieťa v inej izbe, pretože sedí na zemi pred televízorom a je zabraný do hry na Playstation. Hrá FIFU s kamošmi online a aby teda bola socializácia dokonalá, pritom si chalani volajú a majú zapnutý hlasný reproduktor.
Chvíľu uvažujem, že mu oznámim, že si prisadnem zaňho na gauč, ale vyzerá, že by ho to mohlo vyviesť z miery a pýtal by sa, kto som, takže do deja vchádzam potichu. Michal hrá. Nevšíma si ma. Super, napadá mi, to by mohla byť ideálna príležitosť, ako tajne a bez svedkov zjesť moju čokoládu.
Nežne prenášam moju drahú z tajnej skrýše na gauč.
Otváram ju. Začnem papierovým obalom. Budem ho musieť potichu odbaliť. Však bolo už po desiatej večer. To každý vie, že vtedy sa sacharidy jedia jedine tajne. Najmä, keby sa iné matky pýtali. “Bože neviem z čoho mám stále taký zadok! A tých posledných sedem tehotenských kíl nejde dole a nejde, veď celý deň nič nejem, nestíham totiž. Vieš moja?! A aj tak. No pozri na mňa!” Prd nestíhaš, moja. Ideš tlačiť lindtku o jedenástej večer.
Vraciam sa k mojej úlohe. Potichučky, nežne, sa mi pod bruškami prstov kĺže papierový obal mojej spoločníčky. Nachádzam miesto spoju a po milimetroch ho odlepujem. Precízne. Sústredene. Je to úloha vyžadujúca dokonalú presnosť a maximálnu koncentráciu mojej mysle a rúk. Po-ma-lič-ky. Papier som odbalila. Ostáva mi nenápadne odbaliť alobal.
Kš.
Kšš.
Kšššš.
Dlhé KŠŠŠŠŠŠŠ.
Čakaj, počujem Michala ako oznamuje spoluhráčom. Zastavuje sa mi dych. Rýchlo púšťam alobal a zainteresovane sa začítam do fóra na modrom koníkovi. Eee. Počkať. Ja vlastne aj na koníka chodím tajne. Ale vojnu a mier v tomto traumatickom šoku fakt vygoogliť nestíham.
Odhalil nás!
Michal pauzuje FIFU. Chalani stíhnu. Prvorodička nedýcha. Jeden by počul odlupujúce sa zrniečka morskej soli padajúce z mojej čokolády na zem. “Čo si taká naštvaná?” pýta sa ma. “JA? Naštvaná?” rozmýšľam, ako na to prišiel v tejto chvíli a v tej, v ktorej na to má prísť, na to nepríde. “No. Keď tak silno a nahlas biješ do klávesnice. Čo sa stalo?” Bijem do klávesnice? Vypliešťam naňho oči. A v tom mi to dôjde. Blbý, šušťavý alobal. Rozmýšľam, ktorý strategický krok použiť – priznať sa k šušťajúcemu alobalu ergo chcela som sama uprostred noci zožrať tristo kalórií, čo ti bude jedno do momentu, kým o dvanásť hodín nezačnem plakať, že som tučná? Alebo sa prikloniť k verzii, že som hormonálna harpya, ktorú nahnevalo, že si chcel chlap hodinku zahrať playstation večer po práci kým dieťa spí? Sofia nevedela o voľbách nič, to vám poviem.
Rozhodla som sa – budem za harpyu.
Očakáva sa odo mňa niečo iné? Som pár mesiacov po pôrode, hormóny ma šľahajú svojimi malými bičíkmi (“Plač! Nie, krič! Nie, máš sa smiať. Za toto sa musíš nahnevať. A teraz sa POŤ!!”) a navyše som žena. Nikto na svete, vrátane mňa, nemôže vedieť, čo chcem a prečo. V tomto momente to ale viem. Chcem si v pokoji zožr zjesť moju čokoládu. Preto Michalovi odpovedám najuniverzálnejším, najčastejším a zároveň najnebezpečnejším slovom v ženskom slovníku:
“Nič.”
A tým sa konverzácia skončila. On síce najprv vypleští bulvy, ja zatnem nozdry mysliac si, snáď nebudeš teraz riešiť nič, keď máš pauznutú hru a necháš ma v pokoji cpať sa čokoládou a čítať si modrého koníka oddychovať . A tak aj je. Michal vzdychne, v duchu si zanadáva, zakrúti hlavou, pravdepodobne aj niečo zašomre, ale otočí sa.
A je pokoj.
Je jedenásť hodín večer a ja konečne môžem zjesť desať deka pohladenia pre hormóny.
Kde sme to skončili, drahá?