Som po pôrode. Môžem si už obliecť džínsy?

Kedy je ideálny čas obliecť si prvýkrát po pôrode džínsy?
Odpoveď: Nikdy.

Ale nie. Až také zúfalé to nie je. (Povinné malé klamstvo pre všetky bezdetné, aby som nezrušila pôrodnosť.)

Snáď každá prvorodička mi dá za pravdu, že jedným z najväčších vizuálnych šokov po pôrode je to, čo je tam, kde ešte pred pár dňami bolo moje chutné tehotenské bruško. Čo to, dokelu je a kde sa to na mne vzalo? Samozrejme, že viem, že mi brucho rástlo 9 mesiacov (mne vlastne asi tri roky, pretože toľko približne trvalo moje tehotenstvo, že Viki… bez urážky) a že teda trvá, kým sa dá do pôvodného stavu a teda teraz jasne vidím čierne na bielom, respektíve brucho na bruchu, že tých 16 kíl teda v pôrodnici neostalo ako som to mala naplánované. Zaslúžilé matky, čiže všetky aspoň mesiac a viac po pôrode, tvrdia, že vraj to splasne. Isto. Vraj. Aj to mi tvrdili, že tehotná nemôžem byť večne a Viktoria robila všetko pre to, aby to tak bolo…

Ako dobrý indikátor rýchlosti splasu (a zároveň fantastický nápad pre unavenú, nevyspatú, depresii naklonenú PR – prvorodičku) mi prišlo skúsiť si predpôrodné nohavice – džínsy.

Džínsy sú archaickým kúskom vo vašom šatníku, ktorý ste nosili, keď ste si klamali, že legínsy nie sú nohavice.

Keď som si ich skúšala prvýkrát, asi dva týždne po pôrode (keď naivná, tak poriadne), vytiahla som ich niekam ku kolenám a radšej som ich teda bleskurýchle zvliekla. Zdravou dávkou trpezlivosti (isto) som sa dopracovala do štádia, keď som džínsy udržala na sebe bez toho, aby som ohrozila okolie. Tým myslím, že gombík ostal zapnutý, nie že to po desiatich minútach psychicky nezvládol, odtrhol sa a preťal predavačke v potravinách krčnú tepnu. Už neviem, ako dlho som kojila, kým som došla na nápad roka, že si džínsy nielenže oblečiem, zapnem, ale v nich aj odvážne vyrazím do sveta. S Viki k lekárke. Však to je blízko. A idem iba na chvíľu – zmeniť termín. To vydržím. Hneď som doma. A nejdem s kočíkom. Idem so šatkou. Však to ešte neviem viazať a furt sa mi to rozpadáva.

Život by bol príliš krásny, keby sme si ho nekomplikovali.

Navliekla som sa do tých džínsov, zadržala dych, stiahla brucho, dvadsaťminút poskákala po miestnosti, v duchu si nadávala aká som blbá, ale džínsy som zapla. Viktoriu som naviazala a rozhodla sa rýchlo vyraziť z domu – kým sa mi šatka nerozpadne. Spokojne som sa na seba pozrela, aká som v tých džínsach pekná (PR, ktorá žila v legínsach, stačí ku šťastiu málo…) a ako tá šatka dobre vyzerá, keď v tom som to zbadala… zips. Ten blbý zips na tých blbých džínsach na tom blbom popôrodnom kufri, ten blbý zips bol otvorený. Tak som vtiahla brucho, nedýchala a zips zatiahla. Fajn, pozerám, to by bolo, môžem.. vžuuu. Zips sa otvoril. Prčic, myslím si, sťahujem brucho, držím dych, Viktoria sa začína mrviť, zaťahujem zips.

Vžuuu.

Ale no… Brucho, dych, Viki sa začína výraznejšie mrviť, šatka povoluje, ťahám zips, vžuu, zips sa opäť otvára. Pozerám na hodinky. Potím sa. Celkom sa ponáhľam, keďže do dvanástej musím byť doma a čas sa kráti. Pochopila som, že kým mi budú tieto rifle dobré, treba mi len o polzadku menej, ale bolo už neskoro. Dieťa v šatke padalo, zips sa otváral, lekárka čakala a ja som musela odísť z domu. Hrdo som sa vystrela, pridržala zips a dieťa a vypochodovala z domu. Vžuuuuu. Debil. (ten zips) S otvoreným zipsom, aby môj otvorený rázporok (aj u ženy je to rázporok, nie?) mohol hrdo vykričať do sveta, že tých 16 kíl mi ešte ostalo. Dobre, 16 asi nie, ale viktoriassikrit prehliadku ešte fakt nedám.

Čo to bolo za nápad, obliekať si džínsy?!

Plazím sa uličkami, na okoloidúcich sa milo usmievam, čím vzbudzujem nedôveru a podozrenie (v Dánsku sa na cudzích usmievať nepatrí). Jednou rukou pridŕžam mrnčiacu Viktoriu, druhú držím neprirodzene skrčenú, aby som skryla zips. Úspešne dojdem k doktorke. Aj domov. A potom, z nejakého neznámeho brokolicového PR dôvodu, v tých džínsoch zotrvávam celý zvyšok dňa… Nepýtajte sa. Pocit víťazstva, že sa na mne nerozpadli a neprežil iba zips… Tak som si ich na sebe musela nechať. Narozdiel od súdnosti a rozumu. Lebo vyzliecť si večer tie nohavice bolo, ako vyzuť si lyžiarky. Alebo porodiť. Legínsy na večné veky. Byť prvorodičkou je skutočne úžasné.