“A kde je teraz vaša dcéra?,” spýtala sa nás pôrodná asistenka v rámci zdvorilostnej konverzácie. Medzitým odkladala moju vzorku na test na koronavírus a ja som predýchavala kontrakcie v štvorminútových intervaloch.
”V škôlke,” odvetila som. “Michal musí íst o štvrtej pre ňu. Takže dovtedy musím porodiť.”
Vyvalila na mňa oči, pozrela na hodinky a slušne sa usmiala.
Bolo jedenásť.
Tak určité, vraveli jej oči, ďalšia švihnutá hormonálna pacientka. “No uvidíme, či to pôjde tak rýchlo,” povedali jej ústa. Milo sa na mňa usmiala.
O štyri a pol hodiny bol Rafal, naše druhé dieťa, na svete.
Ako som porodila naše druhé dieťa za štyri hodiny
Priviesť na svet Viktoriu bol pôrod s veľkým PÉ až DÉ. Bolo to všetko – dlhý prirodzený pôrod, pokusy o vytiahnutie vákuom aj akútny cisársky. Koniec koncov, už som o tom písala v tomto článku. Mojim snom bolo, aby priviesť na svet druhé dieťa prebehlo jednoduchšie, keďže som si prvýkrát už vyskúšala všetko.
Spojenie faktu, že už jedno dieťa máme plus vrcholenie opatrení spojených s koronavírusom v čase môjho termínu vyústili do sna druhého.
“Vieš, ideálne by bolo, aby mi kontrakcie začali ráno, ty odvezieš Viktorku do škôlky a ja za štyri hodiny porodím, čo myslíš?,” zasnene som sa pýtala Michala, v očiach sa mi zrkadlil celý tento scénár. “Ehh,” bolo jediné, čo Michal okomentoval. Možno mal ešte v živej pamäti Viktoriin pôrod, ktorý začal v nedeľu o dvanástej na obed a trval štrnásť hodín… My sme však momentálne mali len tri možnosti
- Odrodím ako som si vysnívala – z rána, kým bude Viktoria v škôlke
- Odrodím akokoľvek a kedykoľvek, len aby som odrodila, ale sama, keďže Viktoria nebude v škôlke ale doma s Michalom
- Odrodím tak, aby mohol Viktoriu prísť povarovať náš kamarát, ktorý ale robí nočné od 14tej do 22hej
Nuž, a viete ako sa hovorí:
A čo som si vysnívala, to si aj odrodím.
Už dávnejšie som napísala sériu článkov (slovom: dva) na tému snov a snívania. Že kľúčom k ich plneniu je nebáť sa a hlavne neprestať snívať a svojim snom veriť. A je jedno, či ide o vysnívanú prácu alebo pôrod.
Pozri aj: Keď sa celý vesmír spojí, aby tvoje sny nevybledli a Keď sa celý vesmír spojí, aby tvoje sny nevybledli II.
A tak o jednej v noci prišli kontrakcie
Poznáte také tie múdre slová a články, že budete vedieť, že sú to skutočné kontrakcie a rodíte? Figu borovú budete vedieť! V noci som vstala a prechádzala som sa od postele ku kúpeľni nevediac, čo robiť, až sa Michal zobudil.
“Čo sa deje?”
“Ja neviem, či nerodím.”
“Nevieš?!”
Krišpicdolina no neviem, chceš si to so mnou vymeniť?!
Michal nelenil a v panicky predstieranom pokoji vyskočil a pripravil lôžko v obývačke pre nášho kamaráta Lukasza, ktorý mal v prípade tohto scénaru prísť varovať Viki. Ja som zatiaľ volala do nemocnice. Postup v Dánsku je totiž taký, že ak začnete rodiť, nemali by ste prísť, kým nezavoláte na číslo vymedzené pre rodičky a nemocnica vám doslova nepovie, no poďže poď.
Takže tu som; po termíne čakajúc druhé dieťa, volajúc do nemocnice, pýtajúc sa “A rodím?!”
Vravím. Vysvetľujem. Opisujem. Pýtam sa. A odpoveď? Počkaj. Kým budú kontrakcie pravidelné a časté. Ľahni si a oddychuj a spi. Nuž som. S desaťminútovými prestávkami, kedy sa mi tvár, nohy aj maternica krivili od bolesti. Jediné, na čo som sa dokázala sústrediť bolo, že sa nepohnem z tejto polohy, ktorá pôrodu nepomáha napredovať, kým nebude ráno a Viktoria pôjde do škôlky.
A tak aj bolo – vydržala som
Viktorka vstala, Michal ju vychystal a ja som jej ešte medzi konktrakciami zaplietla “Elsu” – malý vrkôčik. Odviezol ju do škôlky a moje konktrakcie – USTÁLI!
“No tak to teda nie – mňa už od zajtra šéf vypísal na materskú,” zhrozene mi oznámil Michal, keď som povedala, že tie konktrakcie nejak slabnú.
Tak sorry. Tak ja to zase rozbehnem. Ale úprimne? Tiež som bola v strese. Viktoria je v škôlke. No čo je?
JA MUSÍM TERAZ PORODIŤ!
A tak som išla umyť riad. Čo, samozrejme, nepomohlo, ale aspoň sme mali čisto.
O desiatej, keď som už tretíkrát volala do nemocnice, lebo čakanie doma nám žralo nervy, som im šťastne oznámila, že mám kontrakcie každých päť-šesť minút. Skvelé, znela odpoveď. Zavolaj, keď medzi nimi budú štyri minúty. Michal z môjho zhrozeného výrazu múdro vyčítal, že stále nikam nejdeme. Možno im nabudúce povedz, aké máme auto, ako rýchlo (ne)vie ísť a že do nemocnice to máme 20 kilometrov. Hneď ťa zavolajú! plánoval Michal.
Zamysliac sa nad všetkými faktami, mal pravdu. Štyri minúty naozaj môžu byť málo.
Neboli. Bolo jedenásť a ja som KONEČNE mohla prísť do nemocnice
Tu sa odohrala spomínaná konverzácia po tom, ako mi poškrabkali mandlu, aby ma otestovali na koronavírus. Keď som si vypočula dobrú správu, že naozaj rodím a už si ma tam nechajú, premiestnili nás s Michalom na izbu, kde sa začal náš boj o čas. Poviem vám, Bruce Willis nevie nič o adrenalíne, keď máte štyri hodiny na pôrod a kontrakcie opäť utíchnu.
“Zavolaj našim, že sme v nemocnici,” vravím Michalovi.
“Nemôžem im zavolať, keď porodíš?”
“Zabijú ťa.”
“Nezabijú, veď sú zatvorené hranice.”
Ešte deň pred pôrodom som stihla dve veci – dať Zuzke rozhovor o znovuotvorení škôlok v Dánsku a takmer objednať internet
Otravnému chalanovi na linke som povedala, že sa o internete dohodneme s Michalom a nech zavolá zajtra. A on naozaj zavolal. Keď mu Michal zdvihol a povedal, že teraz naozaj nie je vhodný moment kupovať internet, lebo rodím, zablahoželal nám a povedal, že zavolá o štyri hodiny. V tom momente som si myslela, že sa náš príbeh nerozniesol len medzi všetky pôrodné asistentky, keďže každá, ktorá prišla sa pýtala, či my sme tá rodinka s dedlajnom. Očividne sa ale dobré zvesti a náš harmonogram rozšírili aj medzi predajcov internetov.
Podobne to bolo so Zuzkou, ktorá mi poslala článok na kontrolu. Keď som jej niekoľko hodín neodpisovala, len mi napísala: “Ježišmária, dúfam, že nerodíš?!”.
Snažím sa. Fakt sa snažím.
Pozri aj: Dánske škôlky po opätovnom otvorení – rozhovor, ktorý sme nahrali deň pred pôrodom
Fakt.
“Koľko je hodín?” pýtam sa Michala.
“Dve.”
“No do riti”, odpovedám mu.
“Ja viem…”
Začala som sa potiť na nových miestach. Najmä preto, že za tri hodiny v nemocnici sme sa posunuli o jeden centimeter. Ale z tónu hlasu pôrodnej asistentky som skôr usúdila, že je to milosrdná lož.
Nebudem vám opisovať, čo všetko sa stalo a najmä, ako sa to stalo, ale pôrod sa rozbehol. Keď si baby o tretej menili službu a ku mne došla nová pôrodná asistentka so študentkou, hneď sa navliekali do svojich korona mundúrov, ktoré boli pre personál povinné pri, nazvime to, vrcholnom štádiu pôrodu. Odchádzajúca pôrodná si ešte dovolila nežný vtípek a na záver služby mi vraví, “No potlač, lebo Michal musí za tri minúty ísť…” Zhrozene som sa naňho pozrela. “Neboj,” utešuje ma.
“Ešte máš polhodinu…”
A potom išlo všetko rýchlo. Jedna z mála vecí, ktorú si pamätám je, ako sa Michal so mnou lúči. Musí ísť po Viktoriu do škôlky. Nestihli sme to…
“Počkaj, vraví mu pôrodná asistentka. Ešte jednu-dve kontrakcie a je tu!”
A tak Michal počkal. Prišla ďalšia kontrakcia, potlačila som a – neverila som.
Rafal bol na svete.
A Michal to celé stihol.
Keď mi tiekli prvé tri slzy a začala som vnímať realitu, Michal mi dal pusu a rozlúčil sa. Spravil mi s Rafalom prvú spoločnú fotku a vyrazil pre Viki do škôlky…
Tak kto povedal, že sny sa nemôžu splniť?
Najkrajšie pre mňa na celom príbehu je, že keď som neskôr s touto pôrodnou žartovala, že jej s radosťou zverím svoj život, keď to tak dobre odhadla, vyšla z nej odpoveď v duchu, že to už sa nikdy nedozvieme. Už asi nezistím, či to naozaj vedela alebo len vedela, že to je to, čo potrebujem počuť. Aj tak si budem myslieť, že má zásluhu na tom, že Michal mohol vidieť, ako sa narodí naše druhé dieťa od začiatku až do konca.