Keď majú muži svoje dni, sedia na balkóne a chlipkajú bylinkový lektvar. Čo však robia ženy a matky, keď nemajú svoj deň?
Bol piatok. Už to samo o sebe značí, že to musel byť dobrý deň, nie? Nie.
Doobedie v práci som v podstate strávila pokusmi o záchranu objednávky siedmych tisícok teplákových súprav pre nášho najväčšieho zákazníka. Viete, ja totiž neviem len uvariť bystré haluškové šúlance, hádzať keksíky do smetného koša či oskalpovať Dekdadentné Cheesecake-y. (Barbora, ty si skutočne žena mnohých výnimočných talentov!) Oficiálne sa totiž živím ako nákupca – áno, naozaj ma platia za to, že nakupujem… A keď treba, viem okrem iného napríklad aj faktúrovať, jednať sa s Číňanmi a občas si pri tom kvalitne trhať vlasy… Problém problémoval a do budúceho týždňa sa aj tak nič nezmení. Nuž som zamkla mozgový priečinok “práca”, zazipsovala prebaľovaciu tašku (lebo z nejakého dôvodu nosím do práce plienky, hrozienka aj Viktoriinu fľašu s vodou…) a vydala sa vstříc víkendu. Bol piatok. Už to samo o sebe značí, že to musel byť dobrý deň, nie? Nie.
Viete, ženy, poznáte taký ten deň, keď sa stane veľa malých priekakov až si na konci dňa poviete, že to bol fakt jeden veľký… pondelok?
Začalo to nevinne. Aj keď uznávam, že to bola moja chyba. Egoisticky som totiž uprednostnila svoje fyziologické potreby pred diskusiou o linguistických technikách skrotených domácich zvieratiek (ergo: Pozri Viki, toto je kravička a kravička robí MÚ!). Skrátka a dobre, pustila som Viktoriu na dvadsať sekúnd z očí, aby som sa mohla ísť vycikať. Viktoriu to očividne urazilo a náležite sa odmenila. Zobrala pastelky a nakreslila svoje doteraz najväčšie umelecké dielo. Som si stopercentne istá, že do toho dala celé srdce, keďže farby sú veľmi výrazné a sú všade. Alebo skrátka len stena rozviaže fantáziu krajšie ako trápny papier…
Aj to čo sa stalo následne, bola moja chyba.
Opäť raz ženy a ich trápne priority. Z neznámeho dôvodu som sa rozhodla, že i bolo by dobre by niečo zjesť. Nuž som sa vydala do kuchyne pripraviť večeru. Viktorka so mnou. Príprava večere je však niečo, čo sa v očiach ratolestí neakceptuje, pretože je to vysoko nudná a nezáživná činnosť a každý vie, že jedlo sa má vyťahovať hotové z rukáva a nie strácať drahocenné minúty zábavy pri hrncoch. S čím, priznám sa, často aj súhlasím. Len moje rukávy nie. Pri poslednej návšteve v IKEA som kúpila tri chutné, nepotrebné dózičky. Našťastie máme doma toho dosť a podarilo sa mi vymyslieť, pre čo som ich kupovala a že dôvodom neboli len ich pekné pastelové oči. Jedna z dóz, napríklad, bola na hrozienka. Dala som Viktorii túto dózu, nech sa zahrá a ja navarím. Osudová chyba. Viktoria svalmi, ktoré jej narástli, keď tlačila pastelkami po stene, dózu zázračne otvorila a šmahom ruky nám po kuchyni explodovalo dvestopäťdesiat gramov hrozienok… Neviem zhodnotiť, ktorá z nás dvoch sa viac tešila…
Avšak, všetky pekné dni sa musia raz skončiť.
A došlo aj na náš piatok. Bol večer, čas kúpania. Kým som Viktorii v kúpeľni nechala napúšťať jej malú ružovú vaničku vodou, zatiaľ som ju v obývačke vyzliekala. I, opäť, zas raz a znova, tak ako celý deň, som pochybila. Rozhodla som totiž, že Viktoria sa bude kúpať bez plienky a milého pampersa som vyzliekla. Viktorke viac nebolo treba a ako stála v obývačke, rúčky spínajúc k nebesám, aby som jej mohla vyzliecť tričko, tak spustila prúd ako na povel a vycikala sa mi doprostred obývačky… Prvýkrát som ocenila, že sa nám polroka, odkedy sme sa sem presťahovali, nechcelo z garáže vynášať koberec, ktorý sme mali v starom byte pod stolíkom v obývačke…
A niekedy v tomto čase prišiel Michal domov z práce a pýtal sa nás, aký sme mali deň.
Čo vám poviem. Ženy matky občas skrátka svoj deň nemajú!
PS. Ale povedzme si úprimne, vždy môže byť horšie. Predsa len, čo je cikanie na dlážku či kreslenie po stenách oproti rastúcim očným zubom, období vzdoru alebo odvrávajúcemu pubertiakovi? Či nedajbože – mužovi, ktorý nemal svoj deň!!! Strach pomyslieť…