Rána sú tu rýchle(jšie ako Sex v meste)

Tento príspevok by som rada venovala všetkým ženám, ktoré by si občas chceli rozpustiť vlasy, nasadiť opätky a cítiť sa ako filmová hviezda. Choďte smelo do toho! Len nebuďte naivné a nemyslite si, že to bude trvať dlhšie ako dvadsať minút…

Je ráno. Budím sa na prudký náraz do brady. Neochotne zisťujem, čo ma to napadlo. Je to malá, takmer sedemnásťmesačná päta. Ako sa sem tá päta a to dieťa zase dostalo, je prvé čo mi napadá, nasledované otázkou, koľko je hodín. Je svetlo, takže mi o chvíľu zazvoní budík. Kontrolujem mobil. 04:12. Super. Tak to musí byť víkend, keď Viktoria o takomto čase už vyvádza. Nešťastne si uvedomujem, že je len piatok a ja som mohla ešte hodinu a pol spať, nebyť tohto nečakaného prívalu energie.

Kladiem Viktoriu na zem a verím, že keď sa bude hrať s bordelom, ktorý mám v nočnom stolíku, nezje nijakú z mojich náušníc či náramkov a s plnou dôverou v moje malé dieťa ako správna matka roka zatváram oči, v nádeji, že si ešte chvíľu pospím.

Prd si pospím.

Po tom, čo Viktoria zo stolíka zhadzuje knižku, mobil a moje okuliare a po neúspešnom pokuse roztrhať svoju fotografiu, začína mrnčať a dožaduje sa návratu na posteľ. Hodím očkom po druhej polovici, kde Michal spokojne odfukuje. Nie byť prvorodičkou, ale byť mužom je niekedy úžasné… Kladiem ju na posteľ a tieto prekáračky pokračujú, až kým mi pred šiestou naozaj nezazvoní budík a ja šťastne zisťujem, že som si naozaj ešte chvíľu pospala, rovnako ako Viki.

Je piatok, to znamená, že Michal ide do práce skôr ako iné dni a my dve sa s ním dnes nezviezeme, do jasličiek a práce pôjdeme autobusom.

Obliekam si kraťasy a rozmýšľam, či si ich môžem dať. Nie sú prikrátke? Sú vhodné do práce? Potom si však uvedomím, že latka, ktorú som nastavila, keď som mesiac pred pôrodom chodila do kancelárie v teplákoch a vygajdanom svetri, lebo nič iné som neobliekla (vlastne áno, legínsy!), sa dá už iba preskočiť a preto si ich spokojne obliekam. Aby som sa trochu vyšvihla, dopĺňam outfit dlhým kvetinovým županikom. Na krk si zavesím zlatý náhrdelník, ktorý siaha takmer až po pupok, čo však oľutujem ešte pred odchodom z domu, nakoľko ním Viktorka dvakrát šklbne a priškrtí ma. Ešte slnečné okuliare a môžeme vyraziť.

www.barboramaviktoriu.sk

Saténové župany majú čarovnú moc – cítim sa ako hviezda seriálu Sex v meste

Je pekne. Nepôjdeme autobusom, ale prejdeme sa. Z domu do jasličiek je to len dva a pol kilometra. Vyrážame skôr a cestou sa zastavíme v malej kaviarni. Pýtam si kapučíno so sebou (och, tie malé kávičkové radosti!) a očko mi zabehne aj na pečivo. Ani nie tak mne očko zabehne ako Viktoriin výkrik, šťastný úsmev a tvrdohlavo vystretý, neodbytný malý ukazováčik. Čím to je, že keď chcem, aby doniesla čistého pampersa, to sa tvári, že v mojom jazyku nerozumie, ale pečivo rozozná na míle ďaleko?! Suchá riťka očividne v istom veku nie je dostatočnou motiváciou na rešpekt mame…

Podľahnem a beriem jej žemličku. Hlavne z toho dôvodu, že s nesmelým trápnym chichotom si pýtam “a tú s čokoládou pre mňa” a teta v kaviarni sa len chápavo zasmeje. Som biomatka, ktorá sa o svoje čokoládové žemličky nedelí, dostaneš vlastnú, suchú, dieťa moje.
A tak si kráčame do jasličiek. Ja, s kapučínom v ruke a rozviatym kvetinovým županom, na nose slnečné okuliare. Pripadám si minimálne ako Sarah Jessica Parker v seriáli Sex v meste. Akurát, že okolo mňa nevrtia zadkami tri nastajlované kamarátky, ale dieťa v kočíku, ktoré by v ružovej mikinke s dúhou a zelenými ponožkami s obrázkom Prasiatka Peppa asi neprešlo tvrdým fashion sitom newyorskej módnej diktatúry…

Ledabolo skontrolujem hodinky. Zhrozím sa. O desať minút mám byť v práci. Predtým musím Viktorku odviezť do jasličiek. Pridávam do kroku, župan veje ovzduším. Začínam sa potiť. Kto to kedy videl, aby bolo v júni v Dánsku (resp. kedykoľvek v Dánsku) ráno o siedmej dvadsať stupňov! Viktorka sa na mňa otáča, chce ešte kúsok žemle. manévujem, trhám jej kúsok a zároveň si tlačím kúsok svojej žemle do úst. Na rukách sa mi topí čokoláda. Je mi teplo. Môj ležérny účes (=včera som si umyla vlasy, preto si ich dnes môžem dovoliť rozpustiť) sa mi začína lepiť na spánky. Idem stále rýchlejšie, jednou rukou tlačím kočík, druhou ujedám zo žemle. Je mi fakt teplo. V duchu si nadávam, na čo som si dávala ten saténový župan a verím, že ho neprepotím ešte pred príchodom do kancelárie.

Viktorku odovzdávam do jasličiek, otáča sa na mňa a veselo mi máva.

Spolu s ňou aj teta jasličkárka, ktorá ju vzala na ruky dnes. A mimochodom, vyzerá byť až v podozrivo dobrej nálade. Veselo sa usmieva a komentuje, vraj vidí, že sme práve raňajkovali. Jasné, kopni si do matky roka (za to v saténovom župane), napadne mi, keď vidím, že Viki ešte zviera v dlani kúsok žemle. Ani poriadne raňajkové stolovanie dieťaťu nedopraje…
Utekám do práce, kam dorazím len o necelých 20 minút neskôr ako by som mala. Našťastie, som tu prvá a tak sa sebavedome môžem tváriť, ako tu sedím od pol ôsmej. Idem na toaletu skontrolovať prepotený župan a nalepené vlasy. Všetko vyzerá byť v medziach normy, až na jednu vec… Konečne mi je jasné, prečo sa v jasličkách tak usmievali aj ako vedeli, že sme raňajkovali. Cez pol brady sa mi ťahá dlhá, čokoládová šmuha, ktorá dáva jasnú (a veľmi výraznú) bodku za mojím ranným seksenddsity imidžom…

Páčilo sa ti? Povedz o tom ostatným:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *