Odpoveď je, že naozaj netuším.
Ako ste si už asi všimli, poradiť ako si udržať zdravý rozum mi nikdy nešlo. Skôr uistiť vás v tom, že nie ste jediná šialená matka na tomto svete. V tom veľmi rada, ochotne a pohotovo, pomôžem.
Keďže som od októbra musela nastúpiť do práce, okrem prvého mesiaca, keď ostala Viktorka doma s mojou maminou, chodí odvtedy každý deň do jasličiek. Aj som si poplakala, aj som sa bála. S ťažkým srdcom, ako každá matka, ktorá raz musí do práce a v duchu sa zožiera, ako to to dieťa prežije, som zverila Viktoriu do rúk niekomu inému ako rodine. Tým tetám v jasličkách, ktoré síce tie deti očividne milujú a spievajú sebe a im pomaly aj keď prezliekajú naložené plienky, ale predsa len… zo začiatku to boli v mojich očiach skrátka trojhlaví draci.
Ako to tam moja Viktorka len prežije?!
No čudujsasvete, prežije. Ešte sa jej tam aj začalo páčiť. Čudujsasvete. Avšak nástupom do jasličiek v novembri sa začal aj jeden opakujúci sa kolotoč. Keď do toho moje malé škvrňa raz spadlo, už nebolo cesty späť. Raz okúsila detské bacily a odvtedy mi pravidelne, každý druhý týždeň nosí domov nové a nové lahôdky… Očividne keď raz dieťa zaňuchá bacillus zapalo-strednoucholus, skrátka si nevie pomôcť
Ako to už býva, detské kolektívy idú ruka v ruke s chorobami. Pridajte k tomu to mokré, zimné novembrovo-decembrové obdobie a máme tu milostnú aféru ako vyšitú. Naša Viktorka nie je výnimkou. Ani nie mesiac trvalo a už prišla prvá choroba. Teraz o tom, samozrejme, píšem veľmi nadnesene a hrdinsky, keďže odvtedy bola chorá už aspoň dvanásťkrát. Ale ten prvýkrát… Ten prvýkrát, keď som ju videla plakať a pochopila, že má bolesti, nebolo mi všetko jedno a plakala som s ňou. To vám asi nikto nepovie, ale podľa mňa, choré dieťa bolí viac ako pôrod. A nielen ten prvýkrát. Moje jediné šťastie bolo, že u nás vtedy bola moja mamina, sťaby skúsená matka, babka, teta, sestra… chápete. Tá našťastie (?) už párkrát choré dieťa videla. A keď mama povie, že bude dobre, tak bude dobre!
Moja mamina mi prezradila aj to jedno tajomstvo – na sople sa fakt nezomiera.
To ale neznamená, že to nie sú hnusné zradné podlé beštie, ktoré treba zneškodniť ako kôpky bacilov v reklame na Domestos. A tak som šla do lekárne a kúpila odsávačku na sople. Aj sa mi zdalo, že nejakú doma máme, vzhľadom k tomu, že si pravidelne nosíme plné kufríky zásob zo slovenských a poľských lekární. V Dánsku totiž na najrôznejsie choroby všeho druhu mladým aj starým zásadne predpisujú jediný liek – ak to do troch dní neprejde, zavolajte. A pravdepodobne dúfajú, že do troch dní umriete a nebudete ďalej obťažovat. Každopádne sa stalo, že v mojej čarovnej krabičke plnej nurofenov a detských sirupov na horúčky chýbala odsávačka na sople (škandál). (Pre zhrozené bezdetné, tento výmysel vyzerá asi takto.) Vlastne bola tam. Ale len tá hadička. Tak som šla do lekárne skúsiť šťastie. Podarilo sa. Odsávačku mali. Bola síce za premrštenú dánsku cenu, ale choré dieťa treba vyliečiť a vtedy sa na peniaze nehľadí.
Večer prišiel domov Michal a pýtal sa, na čo som kupovala odsávačku.
Veď sme ju už kúpili v Poľsku. Nuž som ho opravila, že sme kúpili len náhradnu hadičku, ale odsávačku nie. Michalovi to nešlo do hlavy. Na čo a prečo by sme kupovali hadičku bez odsávačky? Až také vygumované brokolice už sa z nás stali?? Zhodnotila som, že veď hadičku treba aj tak z hygienických dôvodov meniť. Všetko v pohode. Moje presvedčivé argumenty mu stačili (= odsávačky soplov až tak mužským svetom nehýbu a preto muži vedia, kedy sa prestať o tému zaujímať) a ďalej sa nepýtal. Ale mne to nedalo.
Išla som ešte raz skontrolovať čarovnú krabičku.
Trochu hlbšie som hrabla. A naozaj. Bola tam. Ona. Úplne nová, neotvorená krabička s odsávačkou na sople z Poľska. Našla som aj hadičku – ten výmenný dielik, ako som si pôvodne myslela. Lepšie som sa prizrela štítku, ktorý na sebe mala. Ukázalo sa, že to nie je hadička na odsávačku na sople. Vlastne by sa s tým vobec nemalo nič odsávať. Bola to totiž rektálna rúrka…